Piatok. Plánovaný odchod 16,30 sa nakoniec z rôznych príčin ( Ivan
nemá batérie do čelovky,..), posúva o hodinu. Lubo neohrozene
kočíruje svoj červený šíp Rakúskom a tak na naše štandartné
nocľažisko v Lichtenštajnsku prichádzame už po polnoci. V sobotu sa
posúvame ďalej na západ, do Švajčiarska. V Sant Moritzi je naše
medzipristátie, tu chceme zistiť akuálnu predpoveď počasia, aby sme
sa mohli ďalej posunúť správnym smerom.
Po
dlhšom blúdení mestečkom, nachádzame Informácie, pre istotu sú však
zatvorené. Rozhodujeme sa pre neďalekú oblasť Bernina. Tu chceme
absolvovať aklimatizačku pred naším hlavným tohtoročným cieľom -
Grandes Jorasses.
Ivan prichádza s návrhom –
Piz Palu 3882m vysoký vrch. Nástup na horu je z parkoviska Bernina-Diavoleza, ktoré je
asi 20km od S. Moritza. Mobilom zisťujeme stav na chate – obsadené.
Musíme teda hore vyterigať plnú poľnú. Nikto sa do toho zvlášť
nehrnie, preto sa rozhodujeme využiť lanovku na vývoz materiálu.
Nakoľko Ivanovi sa rozsypalo v kolene ložisko, výherca konkurzu na
lanovku je jasný. Spiatočný lanovkový lístok nás odľahčil o 23
Euro. Pred nami tromi zostávajúcimi je 900 výškových metrov - na
pešo. Po vyše dvoch hodinách sme aj my pešiaci, na konečnej lanovky.
Tu však márne hľadáme nášho veľvyslanca, až nakoniec po pol hodine
pátrania sa nám to podarí. Ivan našťastie nezaháľal a na našu veľkú
radosť už postavil aj stany. Je krásny večer a lúče zapadajúceho
slnka osvetľujú aj náš najbližší cieľ - východný hrebeň Piz Palu.
Večer sa vyberieme do miestnej reštaurácie na našu horskú klasiku,
džbánik červeného. Keď zistíme, že 2 deci stojí
10 euro, doteraz neviem prečo, ale zrazu dostávame chuť na pivo.
Už sa
pomaly ukladáme k spánku, keď nad “našim” hrebeňom začne lietať
helikoptéra. Tu na vlastné oči ( v priamom prenose ), vidíme
profesionalitu miestnych záchranárov. Títo v priebehu 20 minút
niekoľkokrát naletia nad hrebeň, spustia záchranára a na dva-krát
odvezú troch talianskych horolezcov a zložia ich takmer nám k nohám.
Všetci sú v poriadku, len im už asi bola zima, tak si zavolali
odvoz. Záchranárska akcia na našom cieľovom hrebeni nám nepridáva
na pokoji, no rozhodnutie ísť už nemeníme.
|
|
|
|
|
|
|
Nedeľa ráno, budíček 5,30. To už takmer
všetci turisti aj horolezci asi hodinku stúpajú ľadovcom. My sa až tak
moc neponáhľame, ( ako vždy
) aby sa
skala trošku zahriala. Po dvoch hodinách šľapania, hodinu z toho
ľadovcom, sme pod nástupom na východný hrebeň. Nástup na skalu je za IV,
to aby sme hneď vedeli čo nás čaká. Podľa
horolezeckého sprievodcu skala je obtiažnosti III a pár miest je za IV.
Po hodinke dobiehame dve lezecké družstvá. Hrebeň je úzky, nemôžeme ich
predbehnúť. Takto sme nútení ísť za nimi voľným tempom zo dve hodiny. Na
kritickom mieste výstupu, odkiaľ v noci zachraňovali horolezcov,
prešľapujeme kvôli nim takmer hodinu. Potom nás konečne púštajú pred
seba, čiastočne dobrovoľne, čiastočne sa natlačíme sami. Nuž čo,
nechceme tu predsa nocovať. Nasleduje ešte pár ľahších dĺžok a skalná
čast hrebeňa je za nami. |
|
|
|
|
|
|
Nasleduje ostrý firnový hrebeň. Nasadzjeme mačky, do
ruky cepín a ideme. Najdôležitejši je istý krok, lebo hrebeň padá prudko
dole na obidve strany. Pád jedného by nerozchodil ani spolulezec. Hrebeň
sa postupne zvažuje a po siedmych hodinách lezenia východného hrebeňa
sme na východnom vrchole Piz Palu. Ešte dve hodiny na zostup, zdolávame
ľadovec a potom už len cez šotolinu a po jedenástich hodinách sme opäť
pri našich stanoch. Pôvodne sme plánovali návrat k autu na parkovisko
ešte tento deň, no keďže lanovku na zvoz materiálu sme tesne nestihli a
väčšina teamu bola proti Ivovmu návrhu, aby sme ešte zišli dole k autu,
zostávame hore.
Večer
opäť krásny západ slnka pri pivečku a pohľade na “náš “ hrebeň. Je
pohoda a dobre sa bavíme, najviac na Lubovej replike vygenerovanej počas
lezenia na skale, keď jedným dychom vyriekol: “ Zhodené, dobraté,
lezeeém “ hoci Horár na druhom konci lana o ničom nevedel.
|
|
|
|
|
|
|
Pondelok
ráno náš Ivánek ide opäť lanovkou s materiálom a my opäť po svojich.
Za dve hodiny, už na parkovisku, dopĺňame kalórie a
tekutiny. Lubo opäť kočíruje svojho tátoša teraz smerom na
Taliansko, oblasť Mont Blanc. Cestou
zmyjeme prach a pot v krásnom alpskom jazere – Laggio di Como. Ešte
pár hodín po talianskych cestách a sme v Courmayeuri. Tu je
východisko k nášmu druhému veľkému cieľu tohto týždňa – Grandes
Jorasses. S problémami zisťujeme pedpoveď počasia. Deň a pol
obstojne, potom už len dážď a hore na kopcoch sneh. Už sa
zvečerieva, treba riešiť spánok. Nocovať ideme do doliny Val Veny,
na nám už známe miesto spred pár rokov. Večeriame za dažďa a aj keď
budujeme naše nocľažisko výdatne prší. Nuž čo, mohlo by byť aj
horšie. Mohli by padať aj fúriky.
J |
 |
 |
|
|
|
|
V stredu ráno sa
presúvame späť dole dolinou a potom sa ešte plánujeme presunúť do
vedľajšej doliny - Val Ferret. Náš plán, však menia policajti,
ktorí tam púšťajú iba ubytovaných v hoteloch a penziónoch. Ani naše
pádne argumenty, že máme ubytovanie na chate Boccalatte nepomáha.
Musíme zaparkovať na veľkom verejnom parkovisku pri údolnej stanici
lanovky. Prebaľujeme veci na výstup a a na presun využívame miestnu
autobusovú dopravu. Naším cieľom je zastávka
Planpincieux. Odtiaľto
nás čaká 1200 výškových metrov na chatu. Už samotný výstup na chatu,
označený ako veľmi ťažký, je zážitok. Ihličnatý les striedajú
nádherné alpské lúky. Neuveriteľný koncert lúčnych koníkov umocňuje
atmosféru pri pohľadoch na Mont Blanc a Grandes Jorasses. Idem ako
prvý a zbytok mužstva postupne zaostáva. Už si pomaly začínam
namýšľať, aký som dobrý. No keď ich už dlhší čas nevidím, rozhodnem
sa počkať na nich. Avšak už prvý pohľad na prichádzajúcich kamarátov,
ma uvedie do reality, hovorí za všetko. Nemuseli povedať ani slovo,
modré pery a zuby to prezradili. Čučoriedky boli tá pravá príčina.
Lúky postupne končia a chodník sa postupne dvíha.Trávu striedajú
kamene. Aby sa dali zdolať viaceré skalné vyvýšeniny, na mnohých
miestach je natiahnuté hrubé konopné lano. Na chatu prichádzame o
piatej podvečer, celkom dobrý medzičas. Tu doplníme vitamíny radu B
vo forme piva a naľahko vyrážame na obhliadku ďaľšieho terénu. Ideme
pol hodiny po skale až k hranici ľadovca. Cesta ľadovcom sa nám
odtiaľto javí ako jasná, aké to bude naozaj uvidíme až ráno.
Večer na chate Lubo priznáva farbu, dnes má
narodeniny a objednáva večeru a džbánik červeného vína. Na “
dôstojnejšiu” oslavu nie je vhodný čas. J
|
|
|
|
|
|
|
Ráno vstávame o
štvrtej, po rannej prípravnej polhodinke konečne vyrážame. Pol hodiny,
nám už známym terénom, potom hodinu a pol pomerne prudkým stúpaním cez
ľadovec. Po zdolaní jednej väčšej trhliny, vcelku v pohode, ešte za šera
prichádzame k prvému skalnému hrebeňu. Hrebeň Reposoir obtiažnosti II
–III zdolávame bez problémov za hodinu. Skalný hrebeň prechádza do
snehového, nasadzujeme mačky. Pred nami je Whymperov kuloár. Za
normálnych okolností je traverz cez kuloár viacmenej bezproblémový, no
na ako sa ukazuje dnes, je to pre nás konečná. Nočný dážď a sneh zakryli
stupy v snehu a vytvoril sa tvrdý ľad. Po spoločnej diskusii usúdime, že
traverz za týchto podmienok a s našou výstrojom, by bol príliš riskantný.
Prípadný pád v kuloári by sme asi nerozchodili, pád by zrejme skončil
tristo metrov pod nami, v hrôzu naháňajúcich trhlinách. Musíme sa
otočiť a vrátiť. Nuž čo, nie každý deň je nedeľa, po hodoch na Piz Palu,
prichádza realita života vo vysokých horách.
Hrebeň Reposoir
schádzame a zlaňujeme takmer bez slov. Pred nami je opäť ľadovec.Až
teraz vidíme ako prudko sme stúpali smerom hore. Preskakujeme pár trhlín
a sme na skale. Zhadzujeme mačky a sedáky a za pol hodiny sme na chate.
Oveľa skôr ako sme si mysleli, ale hlavne je, že sme v poriadku. Na
chate si dávame vino rosso, ale náladu to moc nezlepšuje. Trošku
debatujem s chatárom, hovorí, že tu chatáruje tri mesiace a potom deväť
mesiacov robí rybárskeho sprievodcu v Južnej Amerike. Zaujímavá
pracovná kombinácia. Nás ešte čaká 1200 metrov dole. Každý si ide svojim
tempom, len pri prechádzaní potoka sa trochu zdržíme, a strčíme ubolené
nohy do ľadovej vody. Ešte hodinu a sme na zastávke, autobus prichádza o
päť minút a onedlho sme na parkovisku pri aute. Nocľah riešime ako dva
dni predtým, v doline Val Veny.
Spoločenský večer si spríjemňujeme našou obvyklou
kartovou hrou, olympijským farárom. Porazený si musí sadnúť do
ľadového alpského potôčika. “Víťazom “ prvého kola po tuhom boji je
Ivan. Moc sa mu do tej ľadovej vodičky nechce ísť, ale za nášho
mohutného povzbudzovania a smiechu to nakoniec zvláda. Dávame ešte
jeden kartovo-kúpeľový súboj. Uff, to som si vydýchol, minulo ma
to. Ďaľším “šťastlivcom“, čo si nútene sadá do jarku je Horár. Lubo ho
ale nenecháva v štichu a laťku dokonca posúva ešte vyššie, on si tam
totiž ľahol.
Hrdinovia sa rodia iba v ťažkých
podmienkach J
|
|
|
|
|
|
|
Piatok vyzerá zrána obstojne, ale predpoveď je naprd, rozhodujeme sa pre
návrat, na Slovensko. Ešte urobíme krátku obhliadku Courmayuera, no
oblaky postupne zahaľujú všetky kopce okolo a jemný dážď nás núti k
akcii. Sadáme do červeného šípu a vyrážame. Smer Slovensko. Hoci
takmer celú cestu Talianskom nám prší, po polnoci sme už v Rakúsku. Za
dažďa staviame náš spoločný šiator, no spať v blate nie je bohviečo, tak
hľadáme a aj nachádzame lepšie nocľažisko pri stanici lanovky. Hneď za
rána vyrážame na cestu naprieč Rakúskom. Celý čas výdatne prší, no keď
podvečer prichádzame do Bratislavy, pršať prestáva.
Za
sebou máme užasný a vydarený výstup na Piz Palu a jeden neúspešný pokus
na Grandes Jorasses. No, toto je také krásne miesto a lezecká cesta, kde
sa ešte isto vrátime.
Horám zdar a Horcu zvlášť.
Dušan
|
|
|
|