HorecSport Home Page                                                                                                                                                                                           

Piz Palu, Grandes Jorasses

Nádherné kopce v západných Alpách. Piz Palu leží na taliansko-švajčierskej hranici v Engadine Alpách.

Grandes Jorasses na taliansko-francúzskej hranici v masíve Mont Blancu.

 

Piatok. Plánovaný  odchod 16,30 sa nakoniec z rôznych príčin ( Ivan nemá batérie do čelovky,..),  posúva o hodinu. Lubo neohrozene kočíruje svoj červený šíp Rakúskom a tak na naše štandartné nocľažisko v Lichtenštajnsku prichádzame už po polnoci.  V sobotu sa posúvame ďalej na západ, do Švajčiarska.  V Sant Moritzi je naše medzipristátie, tu chceme zistiť akuálnu predpoveď počasia, aby sme sa mohli ďalej posunúť správnym smerom.

Po dlhšom blúdení mestečkom, nachádzame  Informácie, pre istotu sú však zatvorené. Rozhodujeme sa pre neďalekú oblasť Bernina. Tu chceme absolvovať aklimatizačku pred naším hlavným tohtoročným cieľom - Grandes Jorasses.

Ivan prichádza s návrhom – Piz Palu  3882m vysoký vrch. Nástup na horu je z parkoviska Bernina-Diavoleza, ktoré je asi 20km od S. Moritza.  Mobilom zisťujeme stav na chate – obsadené. Musíme  teda hore vyterigať plnú poľnú. Nikto sa do toho zvlášť nehrnie, preto sa rozhodujeme  využiť lanovku na vývoz materiálu. Nakoľko Ivanovi sa rozsypalo v kolene ložisko, výherca konkurzu na lanovku je jasný. Spiatočný lanovkový lístok nás odľahčil o 23 Euro.  Pred nami tromi zostávajúcimi je  900 výškových metrov - na pešo.  Po vyše dvoch hodinách sme aj my pešiaci, na konečnej lanovky. Tu však márne hľadáme nášho veľvyslanca, až nakoniec po pol hodine pátrania sa nám to podarí. Ivan našťastie nezaháľal a na našu veľkú radosť už postavil aj stany. Je krásny večer a lúče zapadajúceho slnka  osvetľujú aj náš najbližší cieľ - východný hrebeň Piz Palu. Večer sa vyberieme do miestnej reštaurácie na našu horskú klasiku, džbánik červeného. Keď zistíme, že 2 deci  stojí 10 euro, doteraz neviem prečo, ale zrazu dostávame chuť na pivo.  

Už sa pomaly ukladáme k spánku, keď nad “našim” hrebeňom začne lietať helikoptéra. Tu na vlastné oči  ( v priamom prenose ), vidíme profesionalitu  miestnych záchranárov. Títo v priebehu 20 minút niekoľkokrát naletia nad hrebeň, spustia záchranára a na dva-krát odvezú troch talianskych horolezcov a zložia ich takmer nám k nohám. Všetci sú v poriadku, len im už asi bola zima, tak si zavolali odvoz.  Záchranárska akcia na našom cieľovom hrebeni nám nepridáva na pokoji, no rozhodnutie ísť už nemeníme.

 

Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS
 

Nedeľa ráno, budíček 5,30. To už takmer všetci turisti aj horolezci asi hodinku stúpajú ľadovcom. My sa až tak  moc neponáhľame, ( ako vždy  ) aby sa skala trošku zahriala. Po dvoch hodinách šľapania, hodinu z toho ľadovcom, sme pod nástupom na východný hrebeň. Nástup na skalu je za IV, to aby sme hneď vedeli čo nás čaká. Podľa horolezeckého sprievodcu skala je obtiažnosti III a pár miest je za IV. Po hodinke dobiehame dve lezecké družstvá. Hrebeň je úzky, nemôžeme ich predbehnúť. Takto sme nútení ísť za nimi voľným tempom zo dve hodiny. Na kritickom mieste výstupu, odkiaľ v noci zachraňovali horolezcov, prešľapujeme kvôli nim takmer hodinu. Potom nás konečne púštajú pred seba, čiastočne dobrovoľne, čiastočne sa natlačíme sami. Nuž čo, nechceme tu predsa nocovať.  Nasleduje ešte pár ľahších dĺžok a skalná čast hrebeňa je za nami.

Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS

 

Nasleduje ostrý firnový hrebeň. Nasadzjeme mačky, do ruky cepín a ideme. Najdôležitejši je istý krok, lebo hrebeň padá prudko dole na obidve strany. Pád jedného by nerozchodil ani spolulezec. Hrebeň sa postupne zvažuje a po siedmych hodinách lezenia východného hrebeňa sme na východnom vrchole Piz Palu. Ešte dve hodiny na zostup, zdolávame ľadovec a potom už len cez šotolinu a po jedenástich hodinách  sme opäť pri našich stanoch.  Pôvodne sme plánovali návrat k autu na parkovisko ešte tento deň, no keďže lanovku na zvoz materiálu sme tesne nestihli a väčšina teamu bola proti Ivovmu návrhu, aby sme ešte zišli dole k autu,  zostávame hore.

Večer opäť krásny západ slnka pri pivečku a pohľade na “náš “ hrebeň. Je pohoda a dobre sa bavíme, najviac na Lubovej replike vygenerovanej počas lezenia na skale, keď jedným dychom vyriekol: “ Zhodené, dobraté, lezeeém “  hoci Horár na druhom konci lana  o ničom  nevedel.  
Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS

Pondelok ráno náš Ivánek ide opäť lanovkou s materiálom a my opäť po svojich. Za dve hodiny, už na parkovisku, dopĺňame kalórie a tekutiny.  Lubo opäť kočíruje svojho tátoša teraz smerom na Taliansko, oblasť Mont Blanc. Cestou zmyjeme prach a pot v krásnom alpskom jazere – Laggio di Como. Ešte pár hodín po talianskych cestách a sme v Courmayeuri. Tu  je východisko k nášmu druhému veľkému cieľu tohto týždňa – Grandes Jorasses. S problémami zisťujeme pedpoveď počasia.  Deň a pol obstojne,  potom už len dážď a hore na kopcoch sneh. Už sa zvečerieva, treba riešiť spánok. Nocovať ideme do doliny Val Veny, na nám už známe miesto spred pár rokov. Večeriame za dažďa a aj keď budujeme naše nocľažisko výdatne prší. Nuž čo, mohlo by byť aj horšie. Mohli by padať aj fúriky. J

Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS

V stredu  ráno sa presúvame späť dole dolinou a potom sa ešte  plánujeme presunúť do vedľajšej doliny - Val Ferret. Náš plán, však  menia policajti, ktorí tam púšťajú iba ubytovaných v hoteloch a penziónoch. Ani naše pádne argumenty, že máme ubytovanie na chate Boccalatte nepomáha. Musíme zaparkovať na veľkom verejnom parkovisku pri údolnej stanici lanovky. Prebaľujeme veci na výstup a  a na presun využívame miestnu autobusovú dopravu. Naším cieľom je  zastávka Planpincieux.  Odtiaľto nás čaká 1200 výškových metrov na chatu. Už samotný výstup na chatu, označený ako veľmi ťažký, je zážitok. Ihličnatý les striedajú nádherné alpské lúky. Neuveriteľný koncert lúčnych koníkov umocňuje atmosféru pri pohľadoch na Mont Blanc a Grandes Jorasses. Idem ako prvý a zbytok mužstva postupne zaostáva. Už si  pomaly začínam namýšľať, aký som dobrý. No keď ich už dlhší čas nevidím, rozhodnem sa počkať na nich. Avšak už prvý pohľad na prichádzajúcich kamarátov, ma uvedie do reality, hovorí za všetko. Nemuseli povedať ani slovo, modré pery a zuby to prezradili. Čučoriedky boli tá pravá príčina. Lúky postupne končia a chodník sa postupne dvíha.Trávu striedajú kamene. Aby sa dali zdolať viaceré skalné vyvýšeniny, na mnohých miestach je natiahnuté hrubé konopné lano. Na chatu prichádzame  o piatej podvečer, celkom dobrý medzičas. Tu doplníme vitamíny radu B vo forme piva a naľahko vyrážame na obhliadku ďaľšieho terénu. Ideme pol hodiny po skale až k hranici ľadovca. Cesta ľadovcom sa nám odtiaľto javí ako jasná, aké to bude naozaj uvidíme až ráno.

Večer na chate Lubo priznáva farbu, dnes má narodeniny a objednáva večeru a džbánik červeného vína. Na “ dôstojnejšiu” oslavu nie je vhodný čas.   J

 

Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS

Ráno vstávame o štvrtej, po rannej prípravnej polhodinke konečne vyrážame. Pol hodiny, nám už známym terénom, potom  hodinu a pol pomerne prudkým stúpaním cez ľadovec. Po zdolaní jednej väčšej trhliny, vcelku v pohode, ešte za šera prichádzame k prvému skalnému hrebeňu. Hrebeň Reposoir obtiažnosti II –III zdolávame  bez problémov za hodinu. Skalný hrebeň prechádza do snehového, nasadzujeme mačky. Pred nami je Whymperov kuloár. Za normálnych okolností je  traverz cez kuloár viacmenej bezproblémový, no na ako sa ukazuje dnes, je to pre nás konečná. Nočný dážď a sneh zakryli stupy v snehu a vytvoril sa tvrdý ľad. Po spoločnej diskusii usúdime, že traverz za týchto podmienok a s našou výstrojom, by bol príliš riskantný. Prípadný pád v kuloári by sme asi nerozchodili, pád by zrejme skončil tristo metrov pod nami, v hrôzu naháňajúcich trhlinách.  Musíme sa otočiť a vrátiť.  Nuž čo, nie každý deň je nedeľa, po hodoch na Piz Palu, prichádza realita života vo vysokých horách.

Hrebeň Reposoir schádzame a zlaňujeme takmer bez slov. Pred nami je opäť ľadovec.Až teraz vidíme ako prudko sme stúpali smerom hore. Preskakujeme pár trhlín a sme na skale. Zhadzujeme mačky a sedáky a za pol hodiny sme na chate. Oveľa skôr ako sme si mysleli, ale hlavne je, že sme v poriadku.  Na chate si dávame vino rosso, ale náladu to moc nezlepšuje. Trošku debatujem s chatárom, hovorí, že tu chatáruje tri mesiace a potom deväť mesiacov robí rybárskeho sprievodcu v Južnej Amerike.  Zaujímavá pracovná kombinácia. Nás ešte čaká 1200 metrov dole. Každý si ide svojim tempom, len pri prechádzaní potoka sa trochu zdržíme, a strčíme ubolené nohy do ľadovej vody. Ešte hodinu a sme na zastávke, autobus prichádza o päť minút a onedlho sme na parkovisku pri aute. Nocľah riešime ako dva dni predtým, v doline Val Veny.

Spoločenský večer si spríjemňujeme našou obvyklou kartovou hrou, olympijským farárom. Porazený si  musí  sadnúť do ľadového alpského potôčika.  “Víťazom “ prvého kola po tuhom boji je Ivan. Moc sa mu do tej ľadovej vodičky nechce ísť, ale za  nášho mohutného povzbudzovania a smiechu to  nakoniec zvláda. Dávame ešte jeden kartovo-kúpeľový súboj.  Uff,  to  som  si  vydýchol, minulo ma to. Ďaľším “šťastlivcom“,  čo si nútene sadá do jarku je Horár. Lubo ho ale nenecháva v štichu a laťku dokonca posúva ešte vyššie, on si tam totiž ľahol.

Hrdinovia sa rodia iba v ťažkých podmienkach J

 

Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS

Piatok vyzerá zrána obstojne, ale predpoveď je naprd, rozhodujeme sa pre návrat, na Slovensko. Ešte urobíme krátku obhliadku  Courmayuera,  no oblaky postupne zahaľujú všetky kopce okolo a jemný dážď nás núti k akcii. Sadáme do červeného šípu a vyrážame.  Smer  Slovensko. Hoci takmer celú cestu Talianskom nám prší, po polnoci sme už v Rakúsku. Za dažďa staviame náš spoločný šiator, no spať v blate nie je bohviečo, tak hľadáme a aj nachádzame lepšie nocľažisko pri stanici lanovky.  Hneď za rána vyrážame na cestu naprieč Rakúskom. Celý čas výdatne prší, no keď podvečer prichádzame do Bratislavy, pršať prestáva.

 Za sebou máme užasný a vydarený výstup na Piz Palu a jeden neúspešný pokus na Grandes Jorasses. No, toto je také krásne miesto a lezecká cesta,  kde sa ešte  isto vrátime.

 

                                                                               Horám zdar a Horcu zvlášť. 

 

                                                                                                                   Dušan

 

  Highslide JS