Keďže prvý jarný  deň je už dávnejšie za nami, je tu čas na krátke zimné summary. Nieto  síce  moc čo sumarizovať, no aspoň, čo to.

Táto zima nám nepriniesla toľko možnosti na na našu zimnú realiuáciu v horách ako to býva zvyčajne. Snehová podmienky na horách neumožňovali skialpové túry a nenatiekli ani ľady ako po iné roky. Mali sme problém nájsť miesta, kde je možno pripnäť lyže a kde možno  zaseknúť čakany.

Rax Alpen - Heukuppe

Topiaci sa aj slamky chytá. Aj  ked  viem, že snehu nie  je ani  v blízkych Alpách veľa, koncom januára sa pýtam syna, či nepôjdeme na lyže do Raxu. Na moje veľké prekvapenie a ešte väčšiu radosť, odpvedá jednoducho: „dobre“.

Snehu v PrainerGscheide nie je ako býva zvyčajne, ba ani hmla neveští nič dobré. No čo už, keď sme už tu ....

Ja stúpam stúpam na pásoch, Samko terigá lyže na chrbte. Tak sa mu to páči a aj podmienky to dovoľujú.

Po hodinke šľapania  sa  na našu veľkú radosť dostávame nad oblaky. Ešte dvadsať minút  a už aj míňame aj zamknutú Karl – Ludwig Hutte. Ešte pár desiatok  minút a sme na najvzššom  mieste Raxu - Heukuppe.  Kým Samko prezúva vibramky za lyžiarky, kochám sa pohľadmi. Na západ od nás je nekonečné more oblakov, z ktorého vystupujú iba najvyššie  kopce. Pozorujem Oetcher, ked sme boli pred týždnom  a  trochu daľej ležiaci Hochswab.  Ľadový vietor nám  nedovoľuje zdržovať sa  tu príliš dlho. Ešte pár glgov teplého čaju a už kreslíme  opatrné oblúky v snehu. Je až na neuverenie, že na konci januára ešte nie je dosť snehu ani tu v dvojtisíc metrovej výške.  Obozretne lyžujeme späť k autu, no aj tak sa sa nevyhneme kontaktu so skalami a tak na lyžiach  "nabrúsime"  hrany.  :-)

Oetcher - Hintere Tormauer

Nakoľko začiatkom februára trošku prituhlo, robíme druhý pokus o lezenie  ľadov. Zostava totožná  ako pred dvomi  týždňami,- Horár, Peťo, Dušan. Vyhliadnutá oblasť takisto totožná, Oetcher. Už prvé pohľady v doline na ľady nám hovoria, že to bude o inom ako minule. Našťastie i bolo.

Napadlo asi 20 -30 cm nového snehu. Stopu pred  nami stihli vyšľapať traja Rakušáci, ktori si to namierili tak ako my do Blue Boxu. Oni  tu už okupujú Blue Steel.

Na rozohriatie  lezieme prvú dľžku ľadu Blauer Fleck, WI 3 , násladne sa presúvame pod Deep Blue.  Rakušáci lezúci obďaleč nám “spestrujú“ chvíľu  , ked prvolezec padne až pod nástup.  Aj také veci sa stávajú. Okrem toho, že mu zbrane zostali zaseknuté v ľade o 15m vyššie sa mu našťastie nič nestalo.

My si uživame kvalitný ľad Deep  Blue. Sme traja, čo nie je práve najoptimálnejšie, tak po prvej dĺžke zlaňujeme na nástup.  Následne sa presúvame  niekoľko sto  metrov proti prúdu riečky Erlauf a tu zliezame  ďaľšie dva jednodĺžkové ľady. Až za tmy  sa  vraciame  na parkovisko k autu. Za sebou  máme super deň a pred sebou cestu nočným Rakúskom domov.

Schneeberg

Nasledujúci víkend  vyzývam syna na ďaľšiu ski túru, napodiv aj tentokrát hovorí: „ dobre“ Tentokrát to skúsime na Schneebergu. Mercedes mu  požičiava svoje skialpové lyže.

Zlá viditeľnosť a záhaľa nového snehu predurčujú trasu. Wurtzengraben je  síce najdlhšia, no najbezpečnejšia.Po hodine a pol dobiehame dobiehame skupinu Slovákov, ktorú tu vedie kamarát Sancho. Ako správny vodca je však ďaleko pred nimi. J

V lese je nového snehu miestami aj pol metra, no žľabe je napodiv snehu oveľa horšie. Tak málo ho tu v zime ešte nebolo. Tu už začína fúkať vietor, ktorý sa s časom a výškou stáva  neznesiteľný.  Samko  je  prvýkrát v takýchto podmienkach,  tak ho moc ani netrápim.  Asi 100 výškových metrov pod Fischer Hutte zhadzujeme pásy z lyží. Za situácie, kedy sa nedá rozoznať rozhranie medzi snehom a hmlou  si “užívame “  zjazd.  Našťastie situácia v lese  je zasa v normále a na záver dokonca kreslíme oblúky aj na vyratrakovanej zjazdovke.

Rax Alpen - Altenberg

Jednodňovka s Horárom na našej každoročnej klasike.  Na konci cesty pri poslednom “hofe“ balime do ruksakov  laná a železo. Na nohy pripiname lyže a pred nami je je  cca 45 minútový nástup pod pravý Gamseckfall. Dvaja domorodci tu už zatínajú svoje čakany. Chvíľu čakáme, kým nás padajúci ľad prestane ohrozovať a ideme nato aj my. Dvojdĺžkový ľad si náležite vychutnávame a zdolávame ho bez problémov.  Cez horu, v cerstvom snehu, sa brodíme na čistinku k chate. Odtiaľ zostupujeme pre zmenu k ľavému Gamsecku . Horára spúšťam 30m do poslednej dĺžky ľadu. Zanedlho už zdola počujem iba pravidelné záseky čakanov a mačiek.  Po chvíli sa ukazuje Horár s blaženým výrazom na tvári.   Naše úlohy si vzájomne meníme a teraz  si ťažký, kolmý ľad užívam ja.

Následne sa presúvame spať k pravému ľadu, ktorý na dvakrát zlaňujeme. Ja už mám aj dosť, pobolieva ma rameno,  no Horár je rozbehnutý a tak sa presúvame pod nástup na ľavý ľad.  Je to trojstupňový ľad, ktorého najťažšiu časť sme zvládli pred chviľou. Beriem si iba jeden čakan, nemám v pláne ísť ďalej. Horár zdoláva prvý stupeň a prehovára ma, aby som išiel ešte ďalej. Súhlasím, no musí mi spustiť čakan.

Tento postup si zopakujeme ešte raz, pri druhom ľadovom stupni a tak  máme aj celý ľavý  Gamseck zlezený. Ešte dvakrát zlaníme a sme pri veciach. Tu balíme laná a železo opäť do ruksakov, pripíname lyže a už nás čaká zjazd až na parkovisko.

Už sa stmieva, keď prichádzame k autu. Tu sa hlási aj hlad. Dávame si raňajky, obed a časť večere v jednom.  Po celodenom nasadení, to padne viac ako dobre.

Do  nočnej Bratislavi prichádzame unavení, ale o to spokojnejší.

                                                                        Horám zdar a Horcu zvlášť. 

                                                                                                                   Dušan