Horecsport
Rakúsko - Hochswab     >> (  next foto )

Apríl  2008  -   

  Zostava :  Dušan, Lubo, Ivo, Ivan

Ako Ľubo svoje skúsenosti zúročoval
 

      Je prvá polovica apríla a pre mňa je to posledný tohto sezónny lyžiarsky výlet s kamarátmi.Teším sa, lebo sa opäť stretávame v základnej zostave. Lubo, Duško, Ivo a ja. Mierime do rakúskeho pohoria Hochschwab s najvyšším vrchom s rovnomenným názvom a výškou 2277m.

     Základný tábor rozložíme v útulnom winterraume na Voisthaler Hutte vo výške 1670m. Už cesta a výšlap na chatu sľuboval veselý víkend, náladu nám postupne zlepšovalo množstvo snehu a hlavne zistenie, že Winterraum patrí tento víkend iba nám. K nemu sme mali k dispozicíí aj humno za chatou v podobe celej doliny. Okolo obeda sme zložili spacáky, variče, zistili situáciu na chate, navarili čaj, posilnili sa a v kľude vedomí si dlhých jarných dní, vyrazili sme hore dolinou smerom k vrcholu Hochschwabu. Pri chate písali 2,5 hod nuž sme tam za 1,5 hod boli. Akurát keď sme stáli na vrchole a mali sme si spoločne vychutnávať západ slnka, prifúkol vietor hmlu a videli sme prd. Akonáhle sme však zlyžovali asi 100m pod vrchol, tak sa obloha rozjasnila – zle načasované J.     Lyžovačka na chatu bola super – vystriedalo sa zopár druhov snehu a na ňom zopár „tigrov“.

     S príchodom na chatu vstupoval do doliny aj večer s jeho neopakovateľnou atmosférou, ktorú sme si prilepšili dúškom dobrej „domácej“. Rozkúrili sme aj v piecke a tak sme sa do spacákov vôbec neponáhlali. Predsedové nočné word-possession v pomere 85-5-5-5 nám čoraz viac vyrážalo dych. Debata sa postupne zmenila až o pokus o schôdzu – s rezolútnym Horárovým „NIE“ bola aj ukončená, ale to som už ležal v spacáku a vedľa mňa polomŕtvy Ľubo. Ani to však Duškovi nebránilo v tom aby neohrozene pokračoval vo svojej „one man show“, keď sa pred tým posilnil bôčikom.


     Ráno sme vstávali v pohodičke a opäť v dobrej nálade – nasledovali bohaté raňajky, stôl sa prehýbal od samých dobrôt – klobása , saláma, syr, vianočka, džem, maslo, káva, maslo v káve...iba po bôčiku ani stopy... Nuž sú veci medzi zemou a nebom , na ktoré ani predseda nemá odpoveď.  Po raňajkách nasledovala siesta a hladiac do doliny Ľubo sucho utrúsil: „nedáme na terase farára?“ Bez slova sme sa premiestnili na slnkom vyhriatu terasu. Samozrejme to by nebol svet svetom a chlapi neboli chlapmi, keby nepadla aj ďalšia podstatná otázka – „a o čo hráme?“ Hľadiac z terasy na protiľahlý strmý, neporušený, hrozivý svah ma nič iného nenapadlo iba zo seba vyhŕknuť: “kto prehrá zlyžuje ten svah!“ A to by neboli chlapi chlapmi , keby pred takou výzvou cúvli. Nuž pravdepovediac nikdy v minulosti sa mi pri kartách tak ruky nepotili. Bola to krásna hra – ako vo westerne.
Ľubo si svah vychutnal s jedným pádom ako prvý, po ňom išiel horár. Bolo že to posmeškov,dokonalá zábava na nedeľu doobeda.
 

     Na obed sme niečo do seba hodili, nalepili pásy a poďho opäť do doliny. Dostali sme sa zas až na náhorné plató , nasledovala lyžovačka na chatu. Nikam sme sa neponáhlali – medzi tým sa hodiny akosi k večeru priblížili, aj snežiť začalo aj bol čas na odchod.  Cestou na parkovisko lyžujeme okrajom cez veľkú lavínu z mokrého snehu, ktorá vyletela z jedného zo žľabov. Vzbudzuje rešpekt....


     Ako zvyčajne výlet končíme v miestnom Gasthofe na pivečku a s muchou v cukorničke.

P.S. Bôčik sa našiel v uchu.

                                                                                                                             Ivan.

 

HorecSport Home page Alpy Home page Nové akcie page