Moja prvá cesta v živote, smerovaná na kapitalický západ, viedla do Dolomitov. Písal sa  rok 1991. Štátom priznané devízové prostriedky sme sa spolu s dvomi kamarátmi rozhodli minúť v toto prekrásnom kúte Talianska a Álp.  Na presun sme vtedy využívali vlaky a autobusy. Doba sa odvtedy značne zmenila. Našťastie.   Už nepotrebujeme  žiadne povolenia od vlastného štátu  ba už ani na hraniciach nás nikto nekontroluje a ani nepozerá na nás akosi divne.

Cesta vedie  krížom Rakúska.   Vieden,  Bruck, Villach, Spital a Lienz.  Tu je už Taliansko na dosah a cez prechod Toblach aj vstupujeme priamo do oblasti Dolomiti.  

Sú dve hodiny poobede, máme dobrý medzčas a tak auto smerujem k dolomitským horolezeckým dominantám - Tre Cime di Lavaredo.

Aspoň sa pozrieť na  slávne tri zuby.   Autom  nastúpame  do  solídnej  výšky,  ale na zdolanie  posledných 200 výškových metrov  k chate je treba  zaplatiť 20 euro.   Polhodinová obhliadka  nestojí  zato.  Otáčam auto  a modrý šíp smerujem  priamo do srdca Dolomit.  Cortina d Ampezo-olympijské mesto roku 1956.  V  jej  blizkosti  chceme  založit  základný  tábor.  Cortina  je  preplnená,  zúria  tu  nejaké bike-ovské preteky.

Krátka obhliadka jemne snobského mestečka, ubytovanie v kempe a už zapadajúce slnko pozlacuje  najvyššie  vrcholky okolitých kopcov.

Na prvý deň som naplánoval rozkukávaciu túru v oblasti Sorapis. Dlhšiu dobu blúdime okrajom Cortiny, nevieme nájsť  správnu uličku, čo by nás doviedla na "náš" chodník. Po čase nejaký nachádzame,  ( aj keď zrovna nie ten co sme pôvodne chceli )  a nezadržateľne hltáme  výškové metre.

Po ľavoboku občas zazrieme lanovku, ktorá končí tam, kde  smerujú aj naše kroky,  Rif. Faloria 2120 m.    Krásne počasie  a pohlady na dominnantné tri Toafany   a masív Cristalla umocňuje super zážitok z výstupu.   Následuje kosodrevinový traverz  a prudký tisícmetrový zostup. Kolená a stehná dostábvajú zabrať, ale  aspoň o to rýchlejšie sme na kraji Cortiny.

Na ďalší  deň som  naplánoval opakovačku spred  dvadsiatich rokov. Dlhá túra s 1500m výšľapom a prvou  trojtisícmetrovou métou pre  syna.

Pre dĺžku túry nie je moc často chodená, za celý deň sme priamo na nej  okrem kamzíkov nestretli nikoho. 

Krásny smrekovcový les, postupne strieda kosodfrevina a alpské lúky.  Vo výške 2500 metrov nachadzame zvyšky opevnení z  1. sv  vojny.

 Charakter  okolia sa  mení, lkamené polia  striedajú lúky a nakoniec je  pred nami aj snehové pole.   Za pol hodinu  zdolávame aj túto prekážku  a pred nami je istená cesta k  trojtisicovému vrchu Cristallino. Hrebeň je pohodový  a na jeho konci po  zdolani visutého mosta nás a viacero lanovkárov čaka chata Lorenzi.  Horúca čokoláda pre  Samka a studené pivo pre mna je odmena za výstup.  Dlho sa nezdržiavame, vieme čo nás ešte čaka a tak zaraďujeme spiatočku.  Visutý most, skalný hrebeň a výšvih a už je tu opäť snehové pole, Teraz je radosť ním ist. Dole  ideme nepomerne  rýchlejšie ako hore.  Vzápätí sú tu trévnaté svahy a konečne les, kde sa už aj chodník narovnáva.  Po desiatich hodinách intenzívneho makania sme opäť pri aute.  Ešre nás čaká cesta do kempu,  Cestu prerušujeme   ideme sledovať trening  futbalistov Fiorentiny, ktorí majú v Cortine sústredenie. 

Základný tábor presúvame na do kempu Opympia. Krásny aj keď únavný deň za nami.

Po ťažkom Crisallinovom dni, plánujem trochu regenerácie  a tak  to  Samko hned aj využiva,  spí  do  desiatej.  Hlavu zo stanu vystrčí až vtedy,  keď sa  začnem baviť s francuzskym susedom po anglicky.  V okamihu sa s ním začne baviť po francúzsky a na pol hodinu som odstavený :-).

V blízkosti kempu je via - ferratový vrch Col Ros, prevýšenie 900m, ferrata 200m, obtiažnosť - ťažká,   dlžka túry 5-6 hod,  Myslím, že to je tak na dnes  akurát.  So  Samkom  mávame  vždy rezký krok a tak aj teraz sme zanedlho pod nástupom. Dávame  si sedačky a vyrážame. Po  chvíli sa podmienky  trochu priostruju a syn to komentuje: " Oco,  ale  toto som ja nechcel,  veď to už je horolezectvo !!!!  " 

Mám  čo  robiť, aby bola v mužstve opäť pohoda :-)

Vrcholová rozprava vo francúzštine maže všetky synove “útrapy " sposobené cestou hore.  Začína poprchať a tak sa moc nezdržiavame a  naše kroky smerujeme do doliny.  Pohodu a spokojnosť s prekonanými nástrahami kopca vyjadruje  Samko  par metrov  pre  kempom,  jednoducho a vystizne: "myslel som si, ze sa tam  od strchu poseriem "

Dnes  máme pred  sebou náš  ferratový  vrchol – Tofana I ( Tofana  de Roses )

Trochu nám trvá kým z hlavnej cesty nájdeme odbočku k chate Dibona, odkiaľ plánujeme vyraziť na túru. K nástupu na ferratu musíme nasúpať “ pár “ výškových metrov popod fascinujúcu južnú stenu. Zaujímavosťou výstupu je na začiatku  900m stôlńa prerazená masívom hory, končiaca v sedle Castelleto. Šesťsto metová istená cesta je úžasná, stupne s rôznymi  stupňami obtiažnosti sa striedajú s traverzami a krásne počasie nám umožňuje kochať sa nádherou Dolomít. 

Vidíme aj náš nasledujúci cieľ, kráľovnu týchto hôr – Marmoladu aj s jej ľadovcom.  Je  zrejmé, že syn prekonal prvotné obavy z výšok a o čom svedčí rýchlosť nášho postupu. No  ja tak musíme vystáť asi pol hodinovú frontu pred najťažším úsekom cesty. Kolmá  štvormetrová stienka bez väčších stupov, navyše kropená vodou zo snehoveho poľa, je pre niektorých takmer neprekonatelné sústo. Slabšim jedincom nejaký vodca zhora spúšťa lano a karabínou a v najťažšej pasáži zaberie aj on. Na moju radosť syn ( ba dokonca i ja )  to  zvládame bez jeho pomoci.  Následuje ešte pár výškových metrov a v sedle sa pripajame na normálku, vedúcu až na vrchol. Väčšina ferratistov tu končí v sedle,  asi  už nemaju psychické sily na polhodinový  výstup až na vrchol. No kedže hrdinovia sa  rodia iba v ťazkých podmienkach, my si túto šancu nenechávame ujsť.   Zanedlho  sme na vrchu Tofany de Roses.  Výška 3225m, mladší člen našej dvojky posunul svoj výškový rekord spred dvoch dní o ďaľších 200m.

Radostnejšiu časť dnešnej akcie máme za sebou,  nie moc prijený zostup cez rozbitú skalu a kamené sutinové polia pred  sebou.  Malé občerstvovacie  medzipristátie na na chate Giussani a potom sme o 40 mminút pri  čakajúcom modrom šípe.  Cestu dole nám spestruje miestny kaskadér, krorý trasu medzi chatami zdoláva na motorke. 

Krásna a náročná túru opäť zakončujeme na treningu Fiorentiny aj ked  opäť iba  ako  divaci.  J 

Ďaľši den prší a tak sa viacmenej aj  podľa plánu presúvame pod Marmoladu.

V Canazei zisťujem predpoveď na nasledujúce dni, nie je moc optimistická, zistujem že hranica sneženia sa posúva smerom dolu na hranicu 2500m.

Dvojčlené mužstvo je v miernom rozklade, volanie bryndzovzch halušiek je väčšie ako neistota Marmolady, takže po naplnení žalúdkov pravou talianskou pizou o šiestej večer vyrážame smer  Slovensko.  “Príjemná“  nočná jazda daždivým Talianskom  a Rakúskom končí šťastne o druhej v noci v Perle na Dunaji.

Užasná akcia, via-ferratové túry  v prekrásnom prostredi a navyše so synom, čo viac si možem priať.

 Dušan

( viacej fotiek z akcie na picasawebe )