Marec 2006 - Maltatal obr1, obr 2 Zostava : Ivan ( Mercedes ), Ivo ( Horár ), Lubo, Dušan Tak a nastal čas zaútočiť do doliny Malty. Dvaja Ivanovia ju už niekoľko rokov ospevujú a ochkajú pri pomyslení na ľady, ale až v tomto roku sa nám podarilo stanoviť vyhovujúci termín. Aj keď predpovede počasia nám neboli naklonené, vo štvrtok 17.marca pred štvrtou hodinou rannou sme už s Lubom v aute a postupne vyzdvihujeme hlavných iniciátorov akcie. O pol piatej vyrážame smer Maltatal. Trasa vedie väčšinou dialnicou, po osi BA - Wien - Graz - Vilach - Gmund - Maltatal. Po šiestich hodinách jazdy, ktorú bravúrne zvládol Lubo, zaparkujeme na parkovisku pred stanicou mýta. Vstup do doliny je cez zimu je na štastie bez mýtneho, ušetrené peniaze môžeme investovat rozumnejsie. Dáme si pivo J Očakávali sme množstno áut, ale okrem jedných pražákov, tam niet niekoho. Nasledujú ranajky, nabalenie materiálu na prvý ľad, obvyklé pivečko na pohodu a vyrážame smer Aluhol. Náš prvý ľad v doline Malty. S úžasom pozorujeme množstvo ľadopádov, rôznych dĺžok a rôznych stupňov obtiažnosti. Za čosi vyše polhodinku sme pri nástupe. Snehová prehánka pokryla plochejšie časti ľadu snehom. Boli by sme radšej keby tak nebolo, no ale čo už . Vytvárame dve dvojky, Horár s Lubom a Mercedes so mnou. Ľadopád má dĺžku takmer 250 metrov, taký dlhý ľad neliezol doteraz ani Horár, ktorý je z nás najskúsenejši. Hoci časom začalo snežiť, po niekoľkých hodinách lezenia zdolavame bez väčších problémov celý ľad. Už zostáva len šťastne zísť dolu bez ujmy na zdraví a je to. Na jednom úseku v lese jasnozrivé oko Horára rozpoznáva v snehu spadnutý čakan. Grivel na ľady nie je zlý úlovok. Taká drobnosť poteší, aj keď akurát deň predtým si kúpil nový Charlet. K autu sa vraciame až za pološera. Nasadzujeme snehové reťaze a vyrážame do doliny k Gmunder hutte. Tu je menšie parkovisko a v zime sa tu dá dostať autom. Miesto na spanie nachadzáme už potme. Nachystáme si nocľažisko a vybaľujeme prinesené dobroty. Ivan 12 –ročnú frndžalicu, Ivo kávičku. Ja vybaľujem fašírky. V duchu som sa tešil ako nimi príjemne prekvapím kamarátov, keď Lubo vytiahol vypražané šnicle, tak mi padla sánka. Vlastne tých sánok bolo ale viac, keď Horár zahlásil, že on nemá doma rezne ako je rok dlhý. Super pohodový večer. Ranné prebudenie nám spestrí Ivo hľadaním jednej topánky. Po pol hodine, už keď sme všetci uverili tomu, že mu ju niekto asi v noci ukradol ( ale kto ? ), ju nachádza “ za bukom “. Do konca zájazdu sme neprišli nato, ako odišla jedna topanka od druhej. Najskôr zato môže asi tá frndžalica. J Nasledujú raňajky, slnečné lúče využívame na sušenie mokrých lán a balíme materiál na ďalšiu túru. Na dnes vybral Horar- ľadopád Strannerbach, technicky síce nie mimoriadne náročný, ale o to dlhší. V popise je uvádzané 7-10 dĺžok, na naše slovenské pomery niečo neslýchané. Nástup je pohodový, asi 100m od cesty. Lubo si nahlas opakuje, že najprv mačky a až potom sedák a nie naopak ako to urobil deň predtým. Samozrejme urobi to opäť presne naopak. Najlepšie na tom bolo to, že tým zmagoril aj mňa tak, že aj ja som musel mačky zapínať dva krát. Tak ako aj včera sme na ľade iba my, máme ho celý, celučký iba pre seba. Istíme sa iba na najťažších miestach, väčšina ľadu je zavypaná snehom, takže to miestami ani nepripomína ľadovcové lezenie. Na poslednom ľadovom úseku nám nejakí dobráci zanechali jednu ľadovcovú šróbu. Ešte posledné 2 dĺžky a výstup máme za sebou. Zostáva pár zlanení a miestami zostup bez istenia. Spokojní prichádzame k autu s penou na ústach, ale s predstavou peny na orosenom pohári. Rozhodnutie je jednoznačné, ideme na pohár točeného, hlavne keď ho ma zaplatiť Ivan. Dvaja rakušáci nám ukážu cestu k penziónu, ktorý je v prevádzk. Museli sme sa síce vrátiť na začiatok doliny, ale smäd je smäd. Nakoniec to len neskončilo iba pri jednom pivku, bolo ich trochu viac, vdaka Lubovej trpezlivosti. Lubo, ó buď ti chvála. Ale aspoň sme v pohode vyschli. Na naše ležovisko sme už prišli opäť potme. Budovanie nocľažiska sme už mali nacvičené, takže sme to zvládli v pohode. Opäť ďalší super deň, bolo síce slnečno, no my sme si slniečka moc neužili, celý deň sme boli v tieni. Predpoveď počasia bola najlepsia na sobotu, tak aj výber na ski akciu padol práve na tento deň. Zhodli sme sa na našom cieli, mal to byť 3076 m vysoký Hafner. 3 hodiny na chatu Kattowitzer Hutte a ďalšie 2-3 na kopec. Taký bol plán. Veľmi som sa na to tešil. Asi 200 m od chaty začína chodník vedúci cez horu, ktorým sme sa mali rýchlo dostať nad úroveň lesa. No čo čert nechcel, po pár metroch v lese som zlomil palicu. Nakoľko nemáme žiadnu náhradnú, musim sa zriecť akcie. Kamaráti sa ponúknu, že nepôojdu ani oni ( asi sa im moc nechcelo, hahaha ) , ale nakoniec sa rozdeľujeme, oni idú smer Hafner a ja smer auto. Som nahnevaný na svoju šikovnosť , ale čo mi už zostáva. Rozhodnem sa isť pozrieť aspoň na koniec doliny. Zjazd po ceste zvládnem snáď aj bez palice. Cestou hore zdolávam niekoľko tunelov, keď asi po hodine, prichádzam na odbočku ku Katowitzer. Nakoľko cesta tu nie je príliš strmá, zabočím na ňu a dúfam, že stretnem vracajúcich sa kamarátov. Cestou som si z o suchej haluze urobil provizórnu palicu, aj ked nie je to bohvie čo. Po čase prichádzam k rozcestiu, kde sú stopy lyží idúce z doliny. To mozu byt iba bratia v zbrani. Napriek dobrej predpovedi to tentokrat doktorovi Ilkovi opäť nevyšlo, viditeľnosť je mizerná, takých 150m. Výdávam sa po stopách a dúfam, že dorazím aspoň na chatu. Predpokladám, že kamaráti už stupajú od chaty na kopec. Po ďalšej hodinke trápenia počujem nejake hlasy a po chvíli zbadám kamarátov asi 100m povyše. Vidim, že akurát dávali dole pásy z lyží. Neozývam sa im, len čakám kedy sa zjavia pri mne, aby som videl aki budú prekvapení. Cesta, ktorou išli oni bola katastrofálna, predčila dokonca aj náš povestný Radmer. Strmina, navyše pomedzi stromy a v katastrofalnom snehu. Razom sa stala najhoršim oddielovým výšlapom. Keď som ich počúval, zistil som, že som mal vlastne šťastie, keď som si zlomil palicu. Kamarati s údivom pozetali na môj najnovší model lyžiarskej palice. Zjazd dole po mnou vyšlapanej trase bol okorenený niekoľkými radostnými pádmi do snehu. Záver akcie tvoril zjad po vypluhovanej ceste. Z očakávaného bonbónika, s nádhernými výhľadmi bol takmer očistec, no iba pre tych co si to " zaslužili ". ☺ Nedeľa - posledný deň v Maltatale. Horár vybral Mittlerer Maralmfall. Nástup je pol hodiny od našho BC. Dnes sa ukazuje krásny deň, modrá obloha, len my z toho opäť moc mať nebudeme, lebo budeme v doline, aj ked tentokrat na naš ľad bude svietiť slnko, ale naša trasa vedie v tieni aj z bezpečnostných dôvodov. Opäť vytvárame dve dvojky a púšťame sa do ľadu. Horár viac zľava a Mercedes sprava. Prvú dlžku lana sme liezli viacmenej paralelne. Na ďalšej dlžke je ľad nepríjemný. Horar ide prvý, všetci sme nedočkaví, tak sa Mercedes púšta za ním. Lietajú kusy ľadu, no na šťastie ho nič netrafi. Také šťastie nemal však Lubo, ktorý schytal pár " kúskov" , odniesla si to narazená ruka, aj hruď a odetá brada. Mna trafil tiež jeden kúsov a to rovno do pery, takže polovica cesty bola znacena cervenou. Pred sebou už mame iba najťažší asi 10m kolmý ľad. Horár ho zvláda bravúrne ako prvý a postupne aj my ostatní. Mercedes hore zistil, že niekde cestou stratil okuliare. To bude asi obeta pre hory. Pre nami je už len pár zlanení. Na jednom štande sme našli s Horárom mobil. Mercedes ešte ani nevedel, že ho stratil. A najlepsie nakoniec na našom prvom štande si nasiel Mercedes aj okuliare, ktore mu spadli rovno k ruksakom asi zo 150m výšky. Už len 20 minút k autu na parkovisko. Cestou sme trochu Mercedesa naťahovali o stratenom mobile. Zbalili sme veci a vyrážame smer Slovensko. Cestou sme sa zastavili v nám už v známom penzióne, kde sme od Ivana vymamili po pive za mobil, ktorý sme mu tu s radosťou odovzdali. Cestu domov opäť suveréne zvládol Lubo sólovou jazdou. Super akcia, aj keď niektorí z nás si doniesli domov okrem perfektných spomienok aj nejake šramy. No to je aplinizmus. :-)
Dušan
|