Marec  2006  -   Maltatal  obr1,  obr 2

  Zostava : Ivan ( Mercedes ), Ivo ( Horár ), Lubo, Dušan

 Tak a  nastal  čas zaútočiť  do  doliny  Malty.  Dvaja  Ivanovia ju  už  niekoľko rokov  ospevujú a ochkajú pri pomyslení na ľady, ale  až  v  tomto  roku  sa nám podarilo stanoviť vyhovujúci termín. Aj keď  predpovede počasia nám  neboli naklonené, vo štvrtok 17.marca  pred štvrtou hodinou rannou sme už  s Lubom v aute a postupne vyzdvihujeme hlavných iniciátorov akcie.   O pol piatej vyrážame smer Maltatal. Trasa vedie väčšinou  dialnicou,  po osi BA - Wien - Graz - Vilach - Gmund - Maltatal.  Po šiestich  hodinách jazdy, ktorú bravúrne  zvládol Lubo,  zaparkujeme na parkovisku pred stanicou mýta. Vstup  do  doliny  je cez  zimu  je na štastie  bez  mýtneho,  ušetrené peniaze môžeme investovat rozumnejsie. Dáme si pivo  J

Očakávali sme množstno áut, ale okrem jedných pražákov, tam niet niekoho. Nasledujú ranajky, nabalenie materiálu na prvý ľad, obvyklé pivečko  na  pohodu a vyrážame smer Aluhol. Náš prvý ľad v doline Malty.  S úžasom pozorujeme množstvo ľadopádov,  rôznych  dĺžok a rôznych stupňov obtiažnosti.  Za  čosi  vyše polhodinku  sme pri nástupe. Snehová prehánka pokryla plochejšie časti ľadu snehom. Boli  by  sme  radšej  keby  tak nebolo, no  ale  čo  už .  Vytvárame  dve  dvojky,  Horár s Lubom  a  Mercedes so mnou.

 Ľadopád má dĺžku takmer 250 metrov, taký  dlhý  ľad  neliezol  doteraz  ani Horár, ktorý je z nás  najskúsenejši.  Hoci časom  začalo snežiť,  po niekoľkých hodinách lezenia zdolavame  bez väčších problémov celý ľad.  Už zostáva len  šťastne  zísť  dolu bez ujmy na zdraví  a je to.  Na  jednom  úseku v lese jasnozrivé oko Horára rozpoznáva v snehu  spadnutý čakan.  Grivel na ľady nie  je  zlý úlovok. Taká drobnosť poteší, aj keď akurát deň predtým  si kúpil nový Charlet. K autu sa vraciame  až za pološera.  Nasadzujeme snehové reťaze a vyrážame  do  doliny k Gmunder hutte. Tu je menšie parkovisko  a  v  zime  sa tu dá dostať autom.  Miesto na  spanie  nachadzáme  už potme. Nachystáme si  nocľažisko a vybaľujeme prinesené dobroty.  Ivan 12 –ročnú  frndžalicu,  Ivo kávičku.  Ja   vybaľujem fašírky.  V  duchu  som sa tešil  ako nimi  príjemne  prekvapím  kamarátov,  keď Lubo vytiahol vypražané šnicle,  tak  mi padla sánka.  Vlastne tých  sánok  bolo  ale  viac,  keď  Horár zahlásil, že on  nemá  doma  rezne ako je  rok  dlhý.  Super pohodový  večer.

 Ranné prebudenie nám spestrí Ivo hľadaním jednej  topánky.  Po pol hodine, už keď  sme všetci uverili tomu, že mu ju niekto  asi  v  noci ukradol  (  ale kto ? ),  ju  nachádza  “ za bukom “.  Do  konca  zájazdu  sme neprišli nato,  ako odišla jedna topanka od druhej. Najskôr  zato môže asi tá  frndžalica.  J

 Nasledujú raňajky,  slnečné  lúče využívame  na  sušenie mokrých lán a  balíme  materiál na ďalšiu túru. Na dnes vybral Horar- ľadopád Strannerbach,  technicky  síce nie  mimoriadne  náročný,  ale o  to  dlhší.  V popise je uvádzané  7-10  dĺžok, na  naše  slovenské pomery niečo neslýchané. Nástup  je pohodový, asi 100m od cesty.  Lubo si nahlas  opakuje, že  najprv mačky  a  až potom  sedák a nie  naopak ako  to urobil deň predtým.  Samozrejme  urobi  to  opäť presne naopak. Najlepšie na tom bolo to, že tým  zmagoril  aj  mňa tak, že  aj ja som  musel mačky zapínať dva krát.  Tak ako aj včera  sme  na ľade  iba my, máme ho celý, celučký iba pre  seba. Istíme  sa  iba na  najťažších  miestach,  väčšina  ľadu je zavypaná  snehom, takže to miestami  ani  nepripomína ľadovcové lezenie.  Na  poslednom ľadovom úseku  nám  nejakí  dobráci zanechali jednu  ľadovcovú šróbu. Ešte posledné  2 dĺžky  a  výstup máme  za  sebou.  Zostáva pár  zlanení a miestami zostup bez  istenia.  Spokojní  prichádzame k  autu s  penou  na ústach,  ale  s  predstavou peny na orosenom  pohári.  Rozhodnutie  je  jednoznačné,  ideme na pohár točeného, hlavne  keď   ho ma  zaplatiť Ivan.  Dvaja rakušáci  nám ukážu  cestu  k  penziónu, ktorý je  v prevádzk. Museli sme sa síce vrátiť na  začiatok  doliny,  ale  smäd  je smäd.  Nakoniec  to  len  neskončilo iba pri  jednom  pivku,  bolo ich  trochu  viac,  vdaka Lubovej trpezlivosti.  Lubo, ó buď ti chvála.  Ale  aspoň sme v pohode vyschli.  Na  naše ležovisko  sme  už  prišli opäť potme. Budovanie nocľažiska sme už  mali nacvičené,  takže sme to  zvládli v pohode.  Opäť  ďalší  super  deň,  bolo síce  slnečno, no  my  sme  si slniečka moc neužili, celý deň sme boli v tieni.

 Predpoveď  počasia bola  najlepsia  na sobotu,  tak aj  výber na ski akciu padol práve na  tento  deň.  Zhodli  sme  sa  na našom  cieli,  mal to  byť  3076 m vysoký Hafner.  3 hodiny na  chatu Kattowitzer Hutte a  ďalšie  2-3 na kopec. Taký  bol  plán. Veľmi  som  sa  na to  tešil. Asi 200 m od chaty začína chodník vedúci  cez  horu, ktorým   sme  sa  mali rýchlo dostať nad úroveň lesa.  No čo  čert nechcel,  po pár metroch v lese som  zlomil palicu. Nakoľko nemáme žiadnu  náhradnú, musim  sa  zriecť akcie.  Kamaráti sa ponúknu, že  nepôojdu  ani  oni  ( asi  sa  im moc  nechcelo,  hahaha  ) ,   ale nakoniec  sa rozdeľujeme, oni idú smer Hafner a ja smer auto.  Som   nahnevaný na svoju šikovnosť , ale  čo  mi  už  zostáva.  Rozhodnem  sa  isť pozrieť aspoň  na koniec  doliny.  Zjazd po ceste zvládnem  snáď aj bez palice.  Cestou  hore zdolávam niekoľko tunelov,  keď  asi po  hodine,  prichádzam na odbočku ku Katowitzer.  Nakoľko cesta tu  nie je príliš  strmá, zabočím na ňu a dúfam,  že  stretnem vracajúcich  sa  kamarátov. Cestou  som  si z o suchej  haluze urobil provizórnu palicu,  aj ked nie je to bohvie čo. Po čase prichádzam  k rozcestiu, kde sú stopy lyží idúce z doliny. To  mozu  byt  iba bratia v zbrani. Napriek  dobrej predpovedi to tentokrat doktorovi  Ilkovi  opäť   nevyšlo, viditeľnosť je  mizerná,  takých 150m. Výdávam sa po stopách a dúfam,  že  dorazím aspoň  na chatu.   Predpokladám, že kamaráti už  stupajú od  chaty na kopec. Po ďalšej hodinke  trápenia počujem  nejake  hlasy a po chvíli  zbadám kamarátov asi 100m povyše.  Vidim, že akurát  dávali  dole pásy z lyží. Neozývam sa im, len čakám  kedy sa  zjavia pri mne,  aby som videl aki budú prekvapení.   Cesta,  ktorou išli oni bola  katastrofálna,  predčila   dokonca  aj náš povestný Radmer. Strmina, navyše  pomedzi stromy a  v katastrofalnom snehu. Razom  sa   stala najhoršim oddielovým  výšlapom.  Keď som ich počúval,  zistil  som,  že  som  mal  vlastne  šťastie,  keď som si zlomil palicu.  Kamarati s údivom pozetali na môj najnovší model lyžiarskej palice.  Zjazd  dole po mnou vyšlapanej  trase  bol  okorenený  niekoľkými  radostnými  pádmi  do  snehu.  Záver akcie tvoril zjad po vypluhovanej ceste.  Z očakávaného bonbónika, s nádhernými výhľadmi bol  takmer  očistec,  no  iba pre tych co  si to  " zaslužili ".  ☺

 Nedeľa - posledný deň v Maltatale. Horár  vybral Mittlerer Maralmfall. Nástup je pol  hodiny  od  našho  BC.  Dnes sa ukazuje krásny  deň, modrá obloha, len  my z toho opäť moc mať nebudeme, lebo budeme v doline, aj ked tentokrat na  naš ľad bude svietiť slnko, ale naša trasa vedie v tieni aj z bezpečnostných dôvodov.  Opäť vytvárame dve dvojky a púšťame sa do ľadu.  Horár viac zľava a Mercedes  sprava.  Prvú dlžku lana sme liezli viacmenej paralelne. Na  ďalšej  dlžke je ľad nepríjemný.  Horar  ide prvý,  všetci sme nedočkaví, tak sa Mercedes púšta za ním. Lietajú kusy ľadu,  no na šťastie  ho nič netrafi. Také šťastie nemal však Lubo, ktorý schytal pár " kúskov" , odniesla si to  narazená ruka, aj hruď a  odetá brada.  Mna trafil tiež jeden kúsov a to rovno do pery, takže polovica cesty bola znacena cervenou.  Pred sebou už mame iba najťažší asi  10m kolmý ľad. Horár ho zvláda bravúrne ako prvý a postupne   aj my ostatní.  Mercedes  hore zistil, že niekde  cestou stratil okuliare. To bude asi  obeta pre hory.  Pre nami je už len pár  zlanení. Na jednom štande sme našli s Horárom  mobil. Mercedes ešte ani nevedel, že ho  stratil. A najlepsie nakoniec na našom prvom štande si nasiel Mercedes  aj okuliare,  ktore mu spadli rovno k ruksakom asi zo 150m  výšky.  Už len 20 minút  k autu na parkovisko. Cestou sme trochu  Mercedesa naťahovali o stratenom  mobile.  Zbalili sme veci  a vyrážame  smer Slovensko. Cestou sme sa zastavili v nám už  v známom penzióne,  kde sme od Ivana  vymamili po pive  za mobil, ktorý sme mu tu s radosťou odovzdali.

Cestu domov  opäť suveréne zvládol Lubo  sólovou jazdou.  Super akcia,  aj keď niektorí z nás  si  doniesli domov okrem perfektných spomienok aj nejake šramy.  No to je aplinizmus.    :-)

                                                                                                              Dušan