August  2006  -   Italia Adventure

  Zostava :   Ivan (Mercedes ), Ivo (Horár), Lubo (Peťo), Dusan (Predseda )

 Tak a je to tu. Piatok  25.augusta . O  piatej večer máme  vyraziť na už klasický, veľký alpský  týždeň. Plánujeme dotianuť pred časom začaté akcie na  Eigeri a M.Blanc-u do  uspešného konca. Ja som  sa zbalil ešte vo štvrtok, Ivo odviezol  svoju  rodinku  na chatu tak isto v predstihu.  Batohy sú nachystané, už  len  aby  červený šíp z Piešťan dorazil do BA v termíne. No Lubo si  dáva načas, mešká vyše hodiny. Ešte nikdy sme nevyrazili načas, mám taký pocit, že sa to stalo už pravidlom.  Kým sa napakujeme všetci do auta aj s batohmi je sedem večer a vyrážame smer Grindenwald. Lubo kočíruje svojho tátoša neohrozene vpred  a o 23. míňame Salzburg a o jednej v noci Insbruck. Je zrejmé, že na naše  už tradičné nocľažisko vo Vaduze dnes nedojdeme. Preto sa rozhdujeme spať  ešte na Rakúskej strane.

V sobotu nás čaká druhá časť cesty do Grindelwaldu pod Eigerom. Zrána je krásne, ale postupne pribúdajú oblaky. Prvé pohľady na Bernské alpy sú úžasné. Kým sa však dostávame do Grindelwaldu, už sú skoro  celé zahalené do oblakov. Ešte si  stihneme trochu pozrieť   Eiger  s  plánovanoutrasou cez hranu Mittelegi. Optimizmus nás pomaly opúšťa, keď vidíme množstvo snehu na pôvodne skalnom  hrebeni. V kútiku srdca veríme, že predpoveď počasia bude dobrá a že sa sneh roztopí.  Na  informáciach, nás ale nepotešia.  Počkáme do nedele a uvidíme.   Je už podvečer a treba hľadať miesto na spanie.  Ivo nazaváhal a nachádza voľný seník. Našťastie, lebo začína pršať. Lubo sa zahrá na Ilka ( predpoveď počasia )  a hovorí: " to je  dobre aspoň sa do rána vzprší."  Bohužiaľ trošku sa splietol (ako Ilko ).  Zrána síce neprší, ale  zatiahnutá obloha oznamuje, že je to len otázka času. Aj tak stačíme zistiť,že hranica snehu sa posnula o pár sto metrov nižšie.  Užj e  asi vo výške 1800m.  Je zrejmé, že Eiger je pasé. Náš nápad s Wetterhornom, nám vyvrátil cez telefón chatár z Gleckstein hutte.  Predpoveď je zlá pre celé Švajčiarsko a aj Francúzsko.  Našťastie aspoň v Talianskej časti Álp je dosť dobre. Mercedes robí diverznú činnosť a stále frfle, aby sme išli domov, že v Tatrách je krásne.  Oprášli sme spomienky na minulé Alpy, otvorili mapy  a  padlo rozhodnutie -  Monte Disgrazia. Nádherný kopec v blizkosti nám už známej Berniny. Cesta z Grindenwaldu do osady Cattaeggio vedie popri úžasných švajčiarskych a talianskych jazerách. Ani  sa mi  moc  nechce  do kopcov. Osada leží uprostred divokej skalnatej doliny Val Másino. Odtiaľto vedie prudko dvíhajúca sa cesta,  ktorá na nacelých 10 km prekonáva prevýšenie 1200m. Na niektorých  úsekoch sme museli všetci vystúpiť ( dokonca aj ja a samozrejme okrem šoféra). Cesta končí v lokalite Preda Rossa ( 1955m). Tu  parkujeme hodinu pre polnocou  a na našu veľkú radosť za svitu hviezd.  Ráno plánujeme vyraziť na kopec, konečne.

Monte Disgrazia 3678m, nádherne formovaný kopec,  už aj v minulosti hopodľa toho tak  volali Pizzo Bello - Krásny štít.   Výstup plánujeme  viesť severozápadnou  skalnou hranou ( podľa sprievdcu II  až  III-  v závislosti na podmienkach).   O šiestej sa budíme do krásneho rána. Kým sa vymotáme je 7,30.   Na chate Riff. C.Pontti  sme o deviatej,  ani  sa moc nezdržujeme čaká nas  ešte dosť dlhá trasa. Na vrch je to ešte 5 hodín.  Od chaty ideme  krátko značeným  chodníkom až k bočnej moréne ľadovca, ktorou postupujeme až po samotný ľadovec Preda Rossa.  Tu sa stretávame s domácimi horolezcami, ktorí sa už vracajú z kopca. Oni to stihli ešte za pekného počasia,  medzitým sa na neštastie  zatiahlo. Už teraz je zrejmé, že zo sklaného lezenia  nič nebude, svedčí o tom čerstvo napadnutý sneh. Zapíname mačky. Držiac sa  ľavej strany ľadovca obchádzame viacero trhlín. Stúpame smerom  do sedla Sella di Pioda.  Na skalný hrebeň  sa  na napájame nad sedlom.  Tu už musíme oprášiť spomienky na zimu, lebo také sú podmienky. Skalný hrebeň je pod  vrstvou snehu, hmla ( viditeľnosť  20-30m ), nepríjemný vietor, už chýba len mráz. Držime sa stále hrebeňa, našťastie niet kde zablúdiť. Pre stále sa zhoršujúce sa počasie sme sa už chceli viackrát vrátiť,  ale nakoniec po zdolaní viacerých nepríjemých miest sme sme o 14,30  dosiahli zapadný vrchol. Tak ľahšiu časť máme za sebou, teraz hlavne bezpečne dole. Ideme opatrne, lebo nový sneh je neprijemý, pád do doliny by sme už asi nerozchodili. Cesta dole hrebeňom a cez ľadovec nám trvá toľko čo hore. Pri zhadzovaní sedákov a mačiek  Horár zabúda čakan, beriem ho a keď mu ho o pol hodinu dávam je jasné, kto platí na chate prvý. ( malá plechovečka piva 1,7 euro).  Dobré zvyky treba udržovať. Najradšej mám  samozrejme, keď to padne na niekoho iného  a nie na mňa.  J     Na chate dávame jedno   pivko,  nakoľko sa rozpršalo  tak ešte jedno a pretože ešte stále prší ,Ivan hovorí našu najobľúbenejšiu taliansku vetu:   "Uno Litro vino roso ".    Hoci neprestáva pršať posledné zbytky zdravého rozumu velia ísť do doliny, k autu. (  Stálo to ale veľa morálnych síl ).  O 19.15 vyrážame a za stáleho dažďa  pred deviatou  staviame pri aute náš šiator.  Dojmy z perfektného dňa umocňuje fľaša whisky s acidofilným mliekom. Bombová kombinácia.  Už nám nevadí  ani dážď.   J

Ráno vidíme, že hranica snehu sa posunula nebezpečne nízko. Na našu radosť aspoň oblaky sa postupne pretrhávajú a slnečné lúče zohrievajú naše duše a roztápaju sneh v nižších polohách.  Postupne sa odhaľujú najvyššie končiare skupiny  Ortler.  Zasnežené končiare, modré nebo a oblaky vykresľujú úžasné obrazy. Sušíme veci, rozoberáme sny  - Ivanovi sa  snívalo  s líškou, čo to tak asi môže znamenať, keď mu chôstom šibrinkuje po nose? Po obede ľahkým tanečným krokom stúpame na chatu  Riff. Pizzini.  ( nocľah 10euro na AV, pivo 4 euro)  Nakoľko máme ešte dosť času  ideme si obzrieť našu výstupovú trasu.  Večer  zisťujeme, že dnes nebol na kopci nikto a zajtra budeme vystupovť sami, aj keď chata je pomerne plná.   Večet travime pri kartách, prvé kolo olympíjskeho faraóna prehráva na veľkú radosť nás ostatých Horár.  Stojí ho  to jednu karafu červeného moku.  Z  druhého kola až takú radosť nemám pre zmenu ja, nakoľko objednanie karafy pripadne na mňa.  Utešujem sa  aspoň tým, že kto nemá šťastie v kartách má ho v láske.

Budíček je po piatej, Horár robí diverznú činnosť a nechce vstať. Po klasickom rannom  motaní sa, vyrážame o pol siedmej. Držíme sa  Plamenoných rád, stredom ľavého ľadovca obchádzame kamený hrebeň, kým sa  nedostaneme takmer až do stredu pravého ramena ľadovca. Potom zabočiť doľava a kuloárom hore až do sedla Konigsjoch. Tu sme, radšej šibli medzi kamene, nakoľko v kuloári bolo veľa snehu a nechceli sme sa trápiť v hlbokom snehu, prípadne sa zviesť s lavínou. Tu nás čaká 400m vysoký snehový svah so sklonom až 50 st.  Nie je to brnkačka ani v dobrom firne a nieto za terajší podmienok, ked nového snehu napadlo takmer pol metra.   Zdolanie  tohto   svahu  dalo každému  z nás poriadne zabrať. Časť cesty nám pomohol prešlapať jeden borec, ktorý sa na kopec ťahal z druhej strany.   Na vrchu mal byť pôvodne kamenný hrebeň, no  teraz je tam veľa nepríjemného, nestabilného  snehu.  O  desiatej hodine rannej sme pri vrcholovom kríži Gran Zebrú, Konig Spitze vo výške 3859m. Je to druhý najvyšší kopec pohoria Ortler, ale hovorí sa, že najkrajší. N najvyššom vrchu pohoria, na Ortleri sme boli pre dvomi rokmi.  Po dlhom čase máme konečne šťastie aj na počasie a máme užasnú viditeľosť. Na modrom ani jeden  oblak, všade dokola samé hory. Nádherná panoráma. Na vrchu sme sa nezdržiavame, lebo slnko začína nepríjemne pripekať.  Lavínové svahy treba zísť čím skôr, aby nám cestu dole  "neuľahčila"  nejaká lavínka.  Našťastie sneh je ešte stále dosť dobrý,  nepríjemné a nebeypečné papuče sa tvoria až dole na ľadovci, kde už lavíny nehrozia.  O  13.00  sme už opäť na chate. Doplníme tekutiny a  pomaly v pohodičke schádzame do  doliny k autu, okrem tých čo pobehovali a hľadali kusy odevov ( že  Ivanovia ).    V St. Caterine ideme do informácií, zisťujem počasie a pýtame sa na Plamena.  Sympatická baba bez váhania berie telefón a volá mu. S našou špičkovou taliančinou zachitíme iba : " Quatro  e Slovako.....".   Plamen prichádza za 15 minút. Iba k  vôli nám. No prosto úžas.  Podiškurujeme a nakoniec sa rozhodneme ísť opäť trochu bližšie k rodnej zemi.  Noc stravime v Bormiu na kóte Bormio 2000.

Ráno vyrážame o 6.45. Ideme naľahko, bez horolezeckej výbavy, pre istotu máme len mačky, časť cesty vedie aj cez ľadovec. Podľa  sprievodcu smerom hore to má trvať 8  hodín.  Na Teplitzer hutte  sme po  dvoch hodinách ostého šľapania ( v sprievodcovi 3 a pol ).  Tu sa počas krátkeho oddychu Horár sám naštartoval tak, že nikto za ním nestíhal. ( Stačila mu nato spomienka na našichuspešný tenistov  J ).   My  traja  sme si toalibisticky vysvetlili síce tak, že sú to isto účinky lieku, ktoré doktor výpravy Mercedes naordinoval Horárovi na bolesť  zubov.  ( Paradoxne,  minule  som ja  liekmi zachraňoval život doktorovi výpravy ). Po 2 a pol hodinovej makačke, spestrenej istenou cestou sme na ďaľšej chate - Becherhaus.  Odtiaľto je to na vrchol  Wilder Freiger už len hodinka.  Väšľina turistov ide ľadovcom, my dávame prednosť skalnému  hrebeňu. O 13.00  sme vo výške 3418 pri vrcholovom kríži. Je tu dosť tlačenica,  sú tu Taliani a aj Rakušáci,  vrcholom vedie  totiž štátna hranica. Kam sa  len oko pozrie samé hory. ( panoráma1,   panoráma2 ) Počasie sa trochu kazí Zo všetkých strán sa  blížia ťažké, nič dobré neveštiace oblaky. Sme vcelku kľudní, predpoveď počasie bola - cez deň bez dažďa. Cesta dole je nekonečná, preto ju  občas  (  presne 3x ) prerušíme na chatách na doplnenie tekutín.  Po 12 hodinách sme pri aute. Konečne.

Nedeľa opäť patrí Lubovi a jeho červenému šípu, čaká nás už iba cesta domov, rodnej zemi sa už isto za nami cnie. Hneď ráno naštartujem Ivánka, ktorý stále nevie prísť na chuť mojmu songu tejto výpravy.  Pesničku " Kde ste páni rozum dali..."   som mu spieval pomerne často a stále nič, nejako sa mu nepáči. Žeby to bolo preto, že som mu ju spieval už asi  1000 krát ? Neviem.  ( Možno to ho už chápeš aj  ty    J J J )  Lubo  bravúrne zvláda cestu na Slovensko, aj keď sa mi tak zdá, že už mal toho aj celkom dosť.   J Ale  okolo šiestej večer sme v BA. Luba čaká ešte cesta do Piešťan.

Ďaľšia z vydarených akcíí, aj keď na plánované kopce sme nevystúpili, avšak aj náhrady stáli zato.  Monte Disgrazia - takmer zimný výstup,  Gran Zebrú -  klasický alpský výstup za nádherného počasia,  Wilder Freiger  - rýchla smrť - čo nikdy nie je prechádzka.

Akciu sme nazvali Adventure, podľa Peťovho nového spacáka. Ten je asi vhodnejši na Bibione  ako  do Álp. Lubo s ním zažil v noci dobrodružstvá, o ktorých sa nám ani nesnívalo.  Lebo spánok v troch vrstvách oblečenia  je isto zážitok, ktorý stojí  zato, hlavne keď niekto vedľa spí iba v trenírkach.   J