Je  piatok  podvečer  a auto  naložené lezeckým materiálom pristavujem pred  Horárovým bydliskom. Z  rôznych príčin  na obvyklý Horcový alpský týždeň  vyrážame  iba dvaja. Sám som  zvedavý ako  to spolu s Horárom zvládneme. Hoci  máme  malý časový  sklz oproti plánu, nie je  to  až  tak  dôležité, miesta nášho pôsobenia sú podstatne  bližšie  ako po iné  roky (to aby sme  sa  stihli  rýchlo vrátiť  domov,  keby  sme  to  už spolu  nevedeli  vydržať  :-)   ).

Vápencové hory v Nemecku a Rakúsku  sa nás už nevedia  dočkať.

Naším prvým cieľom  je nemecké pohorie  Watzmann.  Legenda o ňom hovorí, že najvyšší vrch je kráľ Watzmann, druhý  je kráľovná a sedem vrcholkov medzi nimi sú ich deti. Keďže kráľ bol krutý,  tak ho Boh zato potrestal a jeho aj s celou jeho rodinou ho premenil na kameň.

Watzmann je zároveň aj druhý najvyšší  vrch  Nemecka. V horolezeckom svete je známy hlavne svojou takmer dvojkilometrovou východnou stenou,  ktorá si už vyžiadala  takmer sto obetí. Nástup do steny je zo strany jazera Königsee a dopraviť sa k nemu dá iba loďou. Fascinujúci je aj prechod celého hrebeňa kráľa Watzmanna,  prechod ktorého trvá zvyčajne dva dni.

Na parkovisku vo Wiembachbrücke parkujeme pred jedenástou v  noci.   Veľa  neponocujeme, skoro ráno plánujeme vyraziť na túru. Čaká nás totiž dlhý  deň, dvojdňovú akciu  ideme  vtesnať do jedného dňa. Neváhame a líhame si vedľa auta. V noci je tu celkom živo, prichádza  niekoľko áut a ich posádky vyrážajú smerom hore za  svetla  čeloviek. My vstávame po piatej,  veľmi  sa  nezdržiavame,  batohy  sme už nabalili  pre spaním. Čaká  nás prvá etapa, podľa popisu  štvorhodinový  výstup  na  Watzmann Haus. Musíme  nastúpať asi 1700m . Svieži krok, minimálne  zástavky a tak  sme  o pol ôsmej  na  chate. My si  dávame frühstuck na terase a  to už sú desiatky turistov roztrúsené po širokom suťovinovom hrebeni Hochecku. Dopĺňame vodu do fliaš a aj my smerujeme na prvý vrch Watzmanna. Tak trocha nezáživný výstup si spestríme a  lezieme v ľahkom  skalnom  teréne. Ani  to  netrvá  dlho  a sme vo výške 2651m. Hocheck, prvý vrchol v trojvrcholovom hrebeni Watzmanna.  Je  tu veľa ľudí preto sa tu nezdržiavame dlho a postupujeme ďalej.  Tu  je vlastne východzí bod do najzaujímavejšej časti dnešného programu. Úzky, členitý a vzdušný hrebeň, na  obidve strany spadajúci  do závratných hĺbok. Postupujeme rýchlo a ani sa nenazdáme  a  sme  na Mittelspitze, najvyššom vrchole celého Watzmanna. Ideme rovno ďalej, pred  sebou  máme dlhšiu a najťažšiu  časť hrebeňa. Neopakovateľné sú pohľady do takmer dvojkilometrovej južnej steny. Výstup na Sudspitze je veľkolepým vyvrcholením  celého prechodu. Medzičas  máme  nad očakávanie  dobrý a tak si  tu v kľude  vychutnávame krásne počasie a nádherné pohľady na všetky strany.  Pocity  sú úžasné ani  sa nám nechce  ísť dolu, do  doliny.  Ani sa niet  čo  čudovať, predstava ešte asi 5-6 hodinového zostupu nie  je  moc  lákavá. Čas  sa  nedá  zastaviť  a  tak sa púšťame  do  najhoršej a teraz už aj najťažšej  časti  dnešnej akcie. Vyše 2000 metrov  zostupu.   Dve  a pol  hodiny, kým zostúpime  do  doliny  sa mi  zdajú  večné, nohy  dostávajú riadne  zabrať. V  doline je našťastie mäkučký piesok, netrvá dlho a  sme na  chate Wiembachgries Hütte.  Vôbec  niet  pochýb,  čo  si  dáme, dilema je len či  to bude pollitrové,  alebo ako niektorí  okolo,  dupláka.  Rozum vyhráva,  dávame si hneď litrové :-)  Pohoda je nekonečná a tak si dávame ešte jedno "malé" pollitrové  no  už sa musíme (ako jedni z mála ) pohnúť ďalej. Je  skoro  osem  hodín  večer  a pred  nami hodina a pol  cesty. Dolina je prekrásna len pocity blaha,  „trochu“  kazia ubolené  nohy. Po  hodine  cesty  riečiskom  sa  objavuje  aj  voda a konečne si môžeme naše  rozžeravené  nohy aspoň trochu schladiť.  Koľko  málo  stačí k šťastiu.  :-)   K  autu  prichádzame už potme. Za  sebou  máme fyzicky veľmi  náročný deň, ale aj napriek tomu to bol fantastický deň.

Ráno vstávame dosť  rozbití,  ale  aj  tak  sa presúvame do vedľajšej  doliny, kde je mestečko Königsee. Trochu si obzrieme rovnomenné  jazero,  ešte je  zavčasu, výletníci ešte  nezačali  chodiť. Pred  jednou miestnou reštauráciou dve  baby pripravujú stoly s  takým "elánom", že mi to  pripomína rodný kraj. Tak  si  neodpustím  moju "vtipnú" poznámku,  nech  idú predávať  na Miletičovú, keď ich to tu nebaví. Nereagujú,  asi  nerozumejú slovensky.  Avšak  Ivan  idúci  ďalej za mnou počuje,  ako  sa  láskyplne  oslovujú menom: "Krava".  Nuž  čo, sme všade.  :-)

Obhliadka sa skončila, hory volajú. Sadáme do auta a stúpame hore. Dostávame sa až do  výšky  cca 1000m,  kde  je parkovisko Hinerbrand. Odtiaľ už iba po svojich  alebo  lanovkou.  Rozum  opäť raz  prehral,  ideme  pešo.  Chata Mitterkaseralm je hodinu  a  pol cesty.  Je tu  príjemná nedeľná atmosféra,  moje  nápady,  aby  sme  tu  dnes  svätili a oddychovali  nenachádzajú  u Horára pozitívnu odozvu  a tak dávam  na  chrbát  ruksak a už stúpame smer Jägerkreutz. Chodník k nástupu k ceste Jägerlatein nevidíme a tak ho musíme hľadať. Traverzujeme cez strmý trávnatý  svah. Zdá  sa, že sme na  mieste,  prvá platňa má  byť  trojková,  táto  však vyzerá  aspon za šesť.  Rozhodujeme  sa pre  ľahšiu alternatívu, pre špáru.  Jedna  dĺžka v ľahšom teréne a  zisťujeme, že sme  vlastne nastúpili už  do troch štvrtín cesty. Dávame poslednú dĺžku  a  môžeme baliť  výstroj. Ešte ľahký výstup k Jägerkreuzu  a  potom  už  len zostup. Cestou späť k chate ešte hľadáme  nástupovú  cestu,  no  bezúspešne.  Zastávka  na chate, nestačíme  sa tu čudovať,  alpskú  chatu tu ma v prenájme Turek Abddullah. Už som  videl  všeličo,  ale  také  čosi.  :-)

Tu  nám  taký čudný lezecký  pár vysvetlí, kde  je nástup. Program  na  nasledujúci  deň je teda jasný. Druhý pokus. Nás čaká ešte  zostup k autu.  Konečne  poriadna večera v kľude, počas ktorej zisťujem, že na kopci pred  nami je  Hitlerovo  Orlie  hniezdo. Zaspávame s  trblietajúcimi sa  hviezdami  nad hlavou a na mäkučkej trávičke.

Ráno vyrážame po stopách  zo včerajška, opäť hodinu a pol k Abdullahovi. Tentoraz  už ideme správnym smerom a dokonca  sme  aj  na  mieste, kam sme sa chceli dostať už včera. J Päťková cesta Jägerleiten, sedem  dĺžok v zvláštnom hrubozrnnom žliabkovanom vápenci. Lezenie s Watzmannovou svalovicou  je  "zážitok" tak  si  to aj patrične vychutnávame. :-)    Poslednú dĺžku sme  si  už odliezli včera  a tak dnes to  šibneme  do  vedľajšej cesty.  Opäť výšľap k Jägerkreutzu, občerstvovacia prestávka u Abdullaha  a zostup k autu.

A akoby  toho  nebolo  dosť, podvečer sa  ešte  presúvame do  našej ďalšej lokality.  Smerujeme už do Rakúska. Južná stranu  Berchtesganenských Álp, pohorie Hochkönig. Auto zastavujem až na parkovisku na konci  mestečka Mühlbach, pri  Arthurhause.  Tu plánujeme aj prenocovať.  Pripravíme si  naše obvyklé spanie pod  plachou.  Cez SMSky  komunikujem  s Ivanom  na  Slovensku. Na moju otázku o počasí odpovedá  uspokojivo: „Stále v podstate rovnako, ráno dobre, ale už od obeda  treba rátať s búrkami,  zajtra  trochu  viac oblakov. Horko... “  S týmto  vedomím  si  spokojne líhame a nad  našou plachou  je  iba  hviezdne  nebo.  O pol  druhej  nás  však budí dosť búrlivý  vietor. Za  chvíľu sa  k nemu  pridáva  aj  dážď.  Naše  ukotvenie  plachty zatiaľ drží, no aj  tak sme  napnutí, či to vydrží.  Po  chvíli  sa však  rozpútava  lejak, aký sme v podobných podmienkach ešte  nezažili. Keď nám  vytrhne  jednu  stranu ukotvenia  a začne  na  nás padať dážď sa až tak moc  nevzrušujeme,  máme ešte  jednu  rezervnú plachtu  na sebe.  Aj  by  sme  tú prietrž ustáli ( vlastne  uležali ),  lenže  naše  ležovisko je na spodku mierneho  briežka  a asi  10 centimetrová Hochkönigská prílivová  vlna  nás  dostala. Dokonca ani Horárove chvatné odhŕňanie cunami holými rukami nepomáha, ani  jeho  nasadenie  nedokáže  zastaviť  vodu. Sme komplet mokrí. Iba  rýchly ústup  do  auta  nás  zachráni.  Po piatich  minútach  dážď ustáva. Nám je to už prd platné, aj  spacáky sú  totiž mokré.  Zvyšok  noci  si  „vychutnávame“  v aute.

Netrpezlivo očakávame ráno  a východ  slnka. S prvými lúčmi slnka môžeme  začať sušiť. J   Aspoň čo  to obschne, kým  vyrazíme  na  túru. Dnes  našťastie  máme najkratší  nástup horu. Trištvrte hodiny pohodlne po lesnej  ceste  na  MitterfeldAlm  a odtiaľ  už  trochu strmšie pod Vierrinnen Kopfe. 460 m vysoký, dvanásť dĺžkový vápencový hrebeň  je  náš dnešný cieľ.  Nástup dnes nachádzame bez problémov.  Krásne a dlhé lezenie opäť v zvláštnom hrubozrnnom vápenci je úžasné. Nezvyčajné  sú  hlavne ostré žliabky v platniach,  ktoré zdolávame technikou na  sokolíka. Počasie  nám  stále  praje, tentoraz (tak  isto ako aj  v noci)  Ivanova  predpoveď  nevyšla. Teraz  sa  z toho  tešíme  a z nočnej  cunami  sa  už smejeme, hlavne pri  spomienke ako Horár holými rukami  bránil prívalu vody.

Po šiestich hodinách sme na  prvom  vrchu, trochu  si  pohovieme a  už zlaňujeme  do  sedla.  Odtiaľ   musíme  vystúpať  ešte  asi  100  výškových  metrov  a sme  na  hlavnom  gipfeli.  Aj  odtiaľto  opäť zlaňujeme jednu dĺžku,  avšak potom už len po svojich. Zostup trávnatým žľabom je bez problémov.  Zastávka  na alme, kde  úžasný  zážitok z dnešného dňa umocňujeme pri konzumácií vitamínu B.  Podvečer dosúšame ešte  vlhké veci z predchádzajúcej  divokej  noci.  Nocľah opäť na parkovisku,  pre istotu ale  už  na  inom  mieste. J

Noc je  našťastie pokojná. Obavy  z cunami  sa  našťastie  nenapĺňajú.

Ráno presun  do ďalšej  oblasti, volíme  oblasť Gross Venedigeru.  Chata  Kürsinger  Hütte  je  východiskovým bodom pre  dve naše možné túry. Ktorú z nich absolvujeme sa rozhodneme  až  na  mieste. Chata  leží  na  konci vyše dvadsaťkilometrovej  doliny Obersulzbachtal, ktorú  som už pred  pár  rokmi odmietol absolvovať pešo. Veď kto  by  sa chcel  terigať skoro  6 hodín, len  na  chatu. No asi som už stratil aj posledné  zvyšky zdravého rozumu.  Ale pravdu  povediac  je  to  nádherná dolina, aj  si  tak  hovorím  sám  pre  seba, že by  som sa tu  možno  aj  niekedy  ešte  vrátil  v kľude  si to tu pozrieť.

Tesne po nastúpení do  záverečného 600 metrového prevýšenia začína pršať, počiatočný dáždik sa časom  mení na  výdatný  lejak a tak  po ¾  hodinovom stúpaní  prichádzame na  chatu  mokrí do nitky.  Našťastie  vchádzame rovno do  vykúrenej sušiarne a nálada sa nám podstatne  lepší.  Večer si spestrujeme nemecko-anglicko-ruskou konverzáciou s bulharsko-kazašským personálom.

Budík mame nastavený na piatu hodinu rannú.  Ráno prší,  hoci  dážď je hlásený až na poobede.

Ani  neviem,  či  sa  teším z toho, že po čase  dážď  prestáva. Únava a opotrebovanie  je už  značné a rád  by som si  aj  pohovel.  No  je mi  jasné, že  keby  sme  nešli, tak  by  ma  to  nakoniec  hnevalo a tak o pol siedmej  vyrážame  smerom na Grosse Geiger. Severovýchodný hrebeň je naša výstupová trasa, tak  sme  sa  večer  dohodli.  Paradoxom  je,  že  najprv musíme   zostúpiť  asi 200 výškových  metrov,  aby  sme  mohli  začať stúpať. Ideme znateľným chodníkom, ktorý sa  však postupne stráca  a tak  ideme  svojou vlastnou cestou,  smer  je  viacmenej  jasný.  Musíme  sa dostať najprv  do  sedla.  Keď kamene strieda  veľmi  nepríjemný tvrdý ľad, husto pokrytý popadanými  kameňmi,  nasadzujeme mačky. Nasleduje  kamenný výšvih popri  ľadovcovom potoku.  Ešte pár sto metrov  miernejším kamenným poľom a sme v sedle. Počasie  je  dobré. Po  asi  dvoch hodinách sme  v polovici  výstupu a tak  si tu doprajeme chvíľu na oddych.  Ďalej pokračujeme  hrebeňom,  konečne  je  to  zaujímavejšie  a ruky  používane stále častejšie, tesne  pod  vrchom  sa  naväzujeme  na  lano. Dve  dĺžky  sa  radšej istíme, nakoľko  skala  nie  je  moc  pevná  a neriskujeme  zbytočný  pád  do  hĺbky.  Ešte vrcholový hrebienok a už je tu vrcholový  kríž.  Stisk  rúk,  fotografovanie,  pár sladkostí  a smerujeme  dolu. Pôvodne  plánovaný  zostup cez ľadovec Obersulzbachkees pre  jeho  katastrofálny stav rušíme  a zostupujeme našou výstupovou cesto.  V sedle  sme asi  za  hodinku, veľmi sa  z toho  teším,  predstava  piva  na  chate  je veľmi  lákavá. No cesta  k chate  je nekonečná,  po  dlhých  dvoch  hodinách s ubolenými nohami  sme  na  chate.

Víta  nás  Bulharka,  na  jej  otázky  ako  bolo  a čo  si  dáme  neviem  vykoktať ani slovo, pochopí  to  a tak otázku poopraví a pýta sa  primerane  nášmu stavu: „Bier?“   Iba  prikývnem.  Konečne  zhadzujeme  ruksaky z pliec a vibramy  z nôh.  Sú tri  hodiny poobede,  krásny  čas  a my pomaly  zbierame  sily  na  ešte vyše 20 kilometrový  zostup  nekonečnou dolinou.  Radšej nato  ani  nemyslím.  Po  hodinovom relaxe nám nič nezostáva, len  nabaliť  ruksaky, obuť  vibramy a vyraziť. Pred  chatou ideme okolo opaľujúcich  sa šnicľov, oj ako im závidím to  leňošenie.

Ale  veď my všetci veľmi dobre vieme, že  hrdinovia  sa  rodia  iba  v ťažkých podmienkach.  Nasleduje trojhodinový  zostup,  keď nás po siedmej hodine večernej   mrholenie  „ zaženie“ do chaty  na dolnom  konci  doliny.  Zrelaxujeme pri vitamíne B.  Odtiaľ ešte čosi  vyše hodiny  a sme  na  parkovisku  pri  aute.   

Po bezúspešnom  hľadaní  vhodného  miesta  na  spanie  sa vraciame spať  na parkovisko. Líhame  si  vedľa auta, odkiaľ nás  ranný  dážď opäť  zaháňa  do  auta.  Tentokrát  sme  boli  rýchli a nezmokli sme.

Začína „obdobie  dažďov“, no nám je to už to  jedno,  lebo  je  jasné  že smerujeme  domov.

Neskutočná akcia hoci  mimoriadne  f yzicky  náročná ( svalovicu  mám tuším ešte doteraz ).

 Zostávajú nám  úžasné spomienky, na  aké sa  len tak nezabúda.  :-)

 Dušan

Viacej  fotografií  z akcie na  picasawebe