Horecsport
Mexico     >>foto  )

Máj  2004   

 

15.5.2004 - sobota

Všetko sa to začalo 15.5.2004, kedy naša skupinka – Evina, Feri, Janka a Lenka odlietala z Viedne o 10:55 do Frankfurtu a odtiaľ priamo do Ciudad de México. Po nekonečných hodinách letu so stuhnutými nohami sme o 19:00 tamojšieho času pristáli na americkom kontinente. Pasovou kontrolou sme traja prešli bez újmy na zdraví, Evina mala smolu.  Problém nechtiac po vystúpení z lietadla spôsobila Janka, ktorá omylom začala vypĺňať svoje osobné údaje do cudzej turistickej karty. Eva kartu roztrhala, hodila do koša a pokojne si vypísala novú. Avšak číslo novo vypísanej karty sa nezhodovalo s číslom v pase. Zrazu ako sme si už vykračovali smerom k batožinám, ozval sa zúfalý výkrik: „Hééj, poďte sem, niečo mi hovorí, ja mu nerozumiem!“ Otočím sa a vidím bledú Evinu ako bojuje s kontrolou po slovensky. Dobehla som, vypočula si od policajta, čo sa stalo, schmatla som pas, aby doňho náhodou netreskol pečiatku so zamietnutím pobytu a sľubovala som, že prinesiem tú roztrhanú kartičku z koša, že nemôžeme cestovať len traja. No to by teda bol pre Evinu výlet lietadlom tam a späť J. Po chvíli som zistila, že si z nás chudákov robia srandu a vydýchla som si. Mohli sme pokračovať ďalej. Colnou kontrolou, ktorá prebiehala pre nás kurióznym spôsobom – každý mal možnosť stlačiť tlačítko na semafóre, ktoré v neurčitých intervaloch zasvietilo na červeno a takto označená dotyčná osoba musela prejsť na druhú stranu a vyložiť všetky veci - sme všetci prešli na zelenú. Jediné šťastie, že sa jedna babka predbehla a zlízla si za to červenú, pretože sme mali ruksaky naložené domácimi potravinami, ktoré je zakázané privážať a vôbec sme si nevedeli ani predstaviť, čo by s nami v tej chvíli urobili.  Pomotali sme sa ešte na letisku, kým sme našli východ, vymenili si peniaze a plní elánu sme išli hľadať spôsob, ako sa dostať na autobusovú stanicu, kedže sme nemali naplánované zostať v MC. Veľké prekvapenie nastalo, keď nám v turistickej kancelárii povedali, že cez víkend metro nechodí a jediný spôsob, ako sa tam dostať, je taxi. Taxiky však mali také drahé, 300 p., že sme išli vyskúšať hľadať autobusovú zastávku. Úspešne sme nejakú našli. Čakala tam jedna mladá dievčinka, ktorá nám vysvetlila, ako sa dostať k metru a nakoniec sa aj rozhodla, že nás tam zavedie, veď  to bolo len 10 minút pešo podľa jej slov. Tak sme sa aj s dobre naloženými batohmi vypravili za ňou. Putovali sme tmavými uličkami, do ktorých by sme si hádam netrúfli ani cez deň. Čakali sme, kedy sa na nás niekto vrhne aj s nožom, veď všade nám bolo zdôrazňované, že Mexiko je nebezpečná krajina a treba si dávať pozor. 10 mexických minút sa pretiahlo na 45 minút a spotení sme úspešne dorazili na stanicu. Dievčinke sme podarovali rozbitú musli tyčinku, zakúpili si lístok za 2 p. a nasadli do metra s pneumatikami, aj keď prevážanie objemných batožín je v metre zakázané. 

O chvíľu sme dorazili na dosť veľké autobusko,  prešli sme ho dookola dva krát, pretože sme nikde nemohli nájsť nástupište spoločnosti ADO. Tak sme aspoň skontrolovali ceny ostatných spoločností. ADO vyhralo. Kúpili sme si lístok do mesta Oaxaca za 290 p. a postavili sa do  rady na iný autobus J. Po nastúpení do správneho autobusu sme zalomili a zobudili sa až vo Oaxace.

 

16.5.2004 – nedeľa - OAXACA

Pricestovali sme skoro ráno, ešte bola tma. Počkali sme, kým príde nejaké collectivo a dali sme sa odviezť niekam do centra mesta, kde malo byť údajne veľa možností ubytovania. Aj bolo, len hostely boli zatvorené, alebo obsadené. Objavili sme jedno slušné miesto po dlhšom hľadaní  Hostal Misión San Pedro za 50 p., ospršili sa, niečo zjedli a vypravili sa hľadať autobusovú stanicu, odkiaľ sme mali nasmerované do Mitly. Po dlhšom pátraní sme našli stanicu druhej triedy. Od úžasu sme chvíľkovo onemeli. Bolo to priestranstvo posypané štrkom s nejakým tým vyhoreným autobusom, prípadne predpotopným vozítkom. Náš bus bol však OK. Collectivo za 12 p. zastavovalo pri každom potenciálnom zákazníkovi a pri každom „kaktuse“, takže trvanie cesty sa trošička pretiahlo. Veľmi sa nám zapáčil tento systém cestovania, pretože collectiva bolo možné stopnúť kdekoľvek a chodili kamkoľvek a hlavne stále. Boli to buď autobusy, niekedy aj s klimatizáciou a lepšie ako naše diaľkové busy, alebo malé vany, ktoré okrem šoféra mali aj naháňača cestujúcich, ktorý búchal po kapote a vykrikoval destináciu. Jednoducho najekonomickejší spôsob prepravy. Autobus zastavil na križovatke označenej „Zona Argueológica“, odkiaľ ruiny boli iba pár minút. Podľa Lonely Planet sa vstupné nikde v nedeľu neplatí, avšak od roku 2003 sa to zmenilo, takže sme platili vždy a všade. A to sme si myleli, že niečo ušetríme J. Vstupné k ruinám bolo 30 p. Mitla predstavuje mexický unikát, pretože sa tam nachádzajú predkolumbovské kamenné mozaiky. Nás ničím špeciálnym neoslovila, skôr sme boli z toho sklamaní. Náladu nám len chvíľkovo zdvihla malá prístupná hrobka v podzemí a možnosť dať si malú desiatu na vrchu ruiny.Začalo byť otrasné horko, a tak sme sa pobrali zasa na bus. Cestou sme si kúpili mezcal – špeciálny alkohol s červíkom. Veď prečo by sme to nekúpili a nenosili po celú cestu J. Zastavili sme sa aj v tortilérii, kde priamo pred nami robili čerstvé tortily a kúpili si 7 ks za 1p. Stopli sme collectivo a uháňali sme za 5 p. k rozvalinám Yagul. Šofér nás vyhodil na rozžeravenej asfaltovej ceste a rukou ukázal, kadiaľ sa treba vydať. Pred nami sa tiahla cesta, končiaca niekde na kopci porastenom kaktusami, ktorej koniec sme nevideli. Boli to síce 2 km, ale mákli sme si v tom horku. Vstupné opäť 30 p.Miesto Yagul bolo najväčším osídlením vo Valles Centrales po úpadku Monte Albánu. Na kopci sa nachádza pevnosť, z ktorej je krásny výhľad. Slnko bolo stále nepriateľskejšie a pomaly nám začala aj dochádzať voda. Bez kvapky tekutiny sme sa rýchlo vydali cestou späť ku križovatke, kde sme v krátkom čase stopli autobus za 11 p. Prvé spáleniny na tele.  O chvíľu nás vítalo mesto. Cestou do hostela sme sa stavili v net café, pol hodiny za 5 p.V hosteli sme si dali slovenskú vifónovú večeru a zamierili sme si to na Zócalo. Tam bolo krásne rušno, ako neskôr aj v každom meste, Indiáni tam predávali rôzne suveníry, jedlá, balóny pre deti a všetci si vychutnávali prijemný večer.

 

17.5.2004 – pondelok – OAXACA

Budíček 7:30, aby sme nemuseli po pyramídach chodiť v tom najväčšom horku. Kontrola prvých spálených miest a odchod  na naše skvelé autobusko. S údivom sme tam zistili, že žiadne collectivo na Monte Albán nechodí a je potrebné si ísť zakúpiť lístok do hotela na ulici Mina za 24 p. Hotel vyzeral príjemne. Ja som musela ísť vyskúšať WC. Na moju otázku (jedinú, ktorú som sa zatiaľ naučila): „Buscamos sanitarios (hľadáme WC)“ sa recepčný rozhliadol a hľadal aj ostatných, kým pochopil, že som iba sama. Ukázal rukou smer a usmial sa. Po príchode na miesto som zistila, že sa dvere na malej miestnosti nedajú zatvoriť a vonku boli roboši. No ale keď človek musí... Pri splachovaní som zistila, že to nebude také automatické ako všade, pekne si bolo treba nabrať vody do vedra, ktoré bolo priviazané o sud a „spláchnuť“. A taký slušný hotel sa to zdal J. Inak všeobecne v Mexiku platí, že sa toaletný papier musí odhadzovať vedľa.   Monte Albán, dávne zapotécké mesto, leží na kopci len pár km od Oaxacy a je odtiaľ prekrásny výhľad. Feri si ešte pred vstupom kúpil krásny slamenný klobúk za 30 p., ktorý však neskôr nechal v autobuse. Vstupné 38 p.,  pri vchode sa ponúkali sprievodcovia, tak ako aj na iných turistických miestach, my sme sa rozhodli, že si opäť vystačíme s našou Lonely Planet. Areál bol naozaj úžasný a toto miesto nám vynahradilo predchadzajúce sklamanie z Mitly. Odchytil si nás tam jeden predavač suvenírov, a tak vedel dobre naliehať, že sme si nakoniec kúpili 3 masky, ževraj s polodrahokamov (až doma som zistila, že to bola dobre nafarbená sadra), za 200 p. kus. Na trhu sme ich objavili za 130 p. L. Cestou sme stretli Mareka (SK) a Jitku (CR), s ktorými sme sa dohodli, že večer pocestujeme do Puerto Angel spolu, kedže aj oni tam mali namierené. Dohodli sme sa, že vyskúšame druhotriedny autobus. Prehliadku pyramíd sme ukončili a vrátili sa späť do Oaxacy. Vystúpili sme a hneď sme naše kroky namierili na tamojšie najväčšie Mercado (trh), kde sa dalo kúpiť čokoľvek. Tam sme prvý krát jedli vyprážané platanos (veľké zelené banány) s čokoládou. Vôkol sa tiahol strašný smrad, pretože domáci asi nepovažovali za potrebné odstraňovať hnilé ovocie a zeleninu, či používať WC.   Mali sme stále dosť času, tak sme sa vypravili do El Tule, mesta, kde sa nachádza najstarší strom sveta – asi 2000 ročný, starým školským autobusom za 1 p. Vstupné 3 p. do malého parku, kde sa táto nádhera nachádzala. Snažili sme sa aj nakúpiť tkané koberce, ale asi sme ponúkali veľmi málo za ne, tak sa predavač na nás urazil.  Na spiatočnej ceste sme sa zviezli so školákmi. Po ceste z autobuska sme si kúpili nejaké žlté plody za 3 p., ktoré jedli všetci. Ale boli hnusné. Dosť dlho sme sa prekonávali a hovorili si, že na novú chuť si treba zvyknúť, až napokon sme ich vyhodili. Potom asi 3/4 hodiny sme pobehovali po Zócale, okukovali suveníry, Janka a Evina nakupovali kamenné náramky za 10 p.  Vyhladovení sme si to zamierili po posledných pamiatkach a popozerať nejakú dobrú reštauráciu, kde by sme ochutnali miestne špeciality. Tak sme si jednu vybrali a objednali. Lonely Planet veľmi vychvalovala omáčku MOLE NEGRO, tak Janka a Evina mali vybrané, ja som si dala kurča na limetkách a Feri nejaké chili mäso. K tomu fazuľovú polievku alebo kuraciu, melónovú šťavu, a horúcu broskyňu ako dezert. Všetko chutilo veľmi dobre, len tá špeciálna omáčka Mole Negro bolo otrasná. Vôbec sa to nedalo zjesť a bolo to jediné, čo na tanieroch zostalo, teda okrem kostí. Porcia stála cca 45 p.  S plnými žalúdkami sme išli pozrieť botanickú záhradu, ktorá však vyzerala vysušeno a bola zatvorená, našťastie. Vrátili sme sa po veci do hostela, vybavili sme si sprchu navyše, 50 p. pre všetkých a presunuli sme sa na Zócalo, kedže sme mali ešte kopec času. Vypili sme fľašu fernetu a vytešovali sme sa príjemnou atmosférou na námestí. O desiatej sme zdvihli kotvy a prešli sa na stanicu druhej triedy. Tam sme kúpili 4 posledné lístky do Puerto Angel za 80 p. Ušli sa nám miesta na zadnej päťke, nič lepšie sme si nemohli želať. Bus bez klimatizácie, plný spotených Mexičanov, bez WC a k tomu neznesiteľné horko smerom na juh. V týchto autobusoch sa nedávajú vysačky na batožinu, takže aj Lonely Planet hlásala, aby sme sa takýmto spôsobom prepravy vyhýbali. Tak sme naplánovali, že sa budeme striedať v strážení ruksakov. Avšak hneď ako sme nastúpili, všetci zaspali. Ešteže sme si dali po troche fernetu, pretože by sme sa nevyspali vôbec. Na piate miesto presne uprostred na „našej“ päťke si sadol veľký Mexičan, tak sme sa prehadzovali z jednej strany na druhú, lebo cesta bola samá serpentína a teplota sa šplhala niekde k 35 stupňom.

 

18.5.2004 – utorok – PUERTO ANGEL

Okolo šiestej ráno nás autobus vyhodil v malom mestečku, kde nehrozilo, aby niekto otvoril hostel/hotel tak skoro. Kúsok od zastávky sa nachádzalo mólo, tak sme si išli zložiť naše veci a kosti tam. Zaťiaľ čo sme spali, sa okolo nás utvorila dosť veľká smečka psov, ktorá nás potom neustále sprevádzala. Príjemné ranné prebudenie zabezpečili rybári, ktorý išli za prácou. Prisadli si k nám aj dvaja turisti, zapálili si gandžu a začali vyspevovať. Presunuli sme sa po pláži na turistickú pláž  Playa del Panteón a začali zjednávať ubytko. Nikto nechcel zľavniť, tak sme sa iba opaľovali, zbierali mušle a kúpali. Ja som mala smolu, zaliala ma obrovská vlna a dosť nepríjemne som si poranila nohu na holeni. Na večer sme išli hľadať niečo vyhovujúce na spanie. Našli sme super miesto, 50p. Najprv sme okupovali len dve izby, neskôr tri, pretože v jednej nefungoval ventilátor a v druhej bolo zlé WC.   Vybrali sme sa omrknúť nebezpečné vlny Zipolite. Taxi 40 p./6 os. Na tejto pláži je zakázané kúpanie, pretože sa tam robia podvodné prúdy a vlny sú príliš veľké. Tak sme si tam porelaxovali pri vlnách a zjednali si šnorchlovanie na ďalší deň za 60 p. Dali sme si ryby v reštike a pešo sme išli späť do Puerto Angel. Zasa sme boli ovplynení Lonely Planet, ktorá túto trasu popisuje ako nebezpečnú, tak sme sa troška aj báli. Nič sa však nestalo, tak ako aj po celú cestu. Zastavili sme sa v miestom supermarkete, kúpili si pivo a išli sa vyvaliť do hamaky.

 

19.5.2004 – streda – PUERTO ANGEL

Ráno sme sa so vstávaním neponáhľali, sprievodca nás mal vyzdvihnúť až o 10:00 pod hotelom. Presunuli sme sa na korbe auta k pláži, rozdelilo sa vybavenie a nasadli sme na malú loďku ešte s pár ďalšími jedincami. Po ceste nám domáci chytil vodnú korytnačku, delfínov sme nevideli. Prezreli a „vyskúšali“ sme si pekné pláže, skákali z útesu, šnorchlovali, spálili si predné časti tela, aj keď bolo pod mrakom. Nám so slabšími žalúdkami bolo dosť zle, ale rybičky nekŕmil nikto J. Potom nás na našu žiadosť odviezli späť do Zipolite, kde sme si chceli vyskúšať aspoň nejakú tú veľkú vlnu. Stále tam pobehoval a vypiskoval otravný plavčík, ale my sme viac ako po pás do vody neišli. Cestu späť do hotela sme opäť absolvovali po vlastných. Zastavili sme sa na večeru, ktorá bola výborná, ale veľmi malá a drahá.Samozrejme, že nám potom večer neišlo žiadne collectivo do Tuxtla Gutierrez, tak sme o siedmej sadli na taxi do Pochutly, 10p., a odtiaľ o 19:45 len tak tak do Tuxtly, 241 p.

 20.5.2004 – štvrtok – SAN CRISTÓBAL DE LA CASAS

Skoro ráno sme dorazili do Tuxtly, presadli na bus 2. triedy Rapidos del Sur do Chiapas del Corzo za 4 p odkiaľ vychádzajú člny na plavbu po Caňone del Sumidero, 90 p. vstupné. Batožiny sme si nechali v reštike za 10 p.  Kaňón je na jednom mieste hlboký až 1 km, cesta trvá približne 2,5 hodiny tam aj späť. Na jeho konci bola vybudovaná elektráreň, takže kaňón sa stal 25 km vodnou nádržou. Je to pekné miesto na oddych. Po výlete sme išli na obed na quesadillos a potom za 7,5 p. späť do Tuxtly. Avšak skvelé collectivo asi nepochopilo, kde nás má vysadiť, tak sme si pekný kus cesty k autobusu prešlapali. Cesta do San Cristóbalu bola krátka, 38 p.  Hneď po príchode do Cristóbalu ma odchytil majiteľ hostela Mi Casa, ponúkol super cenu – 150 p./4 os., navyše zaplatil taxik zo stanice. Prostredie v hosteli bolo domácke, majiteľ vedel po anglicky, čo sa nám veľakrát na cestách nestalo, tak sme s ním prebrali rôzne problémy Mexika pri tequile.  Večer sme sa klasicky vybrali objavovať krásy večerného mesta. Na hlavnom námestí hrala živá hudba, ľudia tancovali, predávali tam rôzne delikatesy, ktoré sme museli ochutnať, lebo nám to jednoducho nedalo. Jedna z nich bolo niečo neidentifikovateľné najpr, čo vyťahovala predavačka z hrnca, ale okolo stálo veľa ľudí, takže to určite nemohlo byť zlé. Ja a Feri sme neodolali a kúpili sme si to. Zaradili sme sa medzi domácich jedlíkov, ktorí nás nenápadne pozorovali. Preskúmali sme obal – bol to palmový list, ten sa odbalil a vnútri bolo niečo. Po ochutnaní sme zistili, že to bola kukuričná kaša s mäsom, nejakým korením, sušenou slivkou a olivou. Chutilo to veľmi dobre a stálo len 5p.  Potom sme skúšali čuros, ktoré som si zamilovala. Bolo to sladké cesto ako na naše šišky, pretlačené cez mlynček, osmažené a posypané vanilkovým cukrom. Cena od 5 do 10 p.

 21.5.2004 – piatok – SAN CRISTÓBAL

Na tento deň sme naplánovali návštevu dvoch indiánskych dedín. Chytili sme collectivo za 6 p. do dedinky Chamula. Toto miesto je strediskom unikátnych náboženských praktík. V mestečku je zakázané fotografovať. Tak sme to radšej neriskovali, pretože nám bolo oznámené, že nás domáci možu za to napadnúť a posadiť do väzenia. Prezreli sme si kostol, 10 p., kde sa modlilo domáce obyvateľstvo. Zaujímavé bolo, že namiesto Ježisa Krista, ktorý mal len vedľajšiu úlohu, uznávali Jána Krstiteľa. Pri modlitbách obetovali vajcia, sliepky, požívali špeciálny druh alkoholu a coca colu, ktorá sa považuje za vynikajúci prostriedok na vymietanie diabla.   Na trhu sme si kúpili celý ananás, ktorý nám domáci tak rýchlo očistil a nakrájal mačetou, že sme to takmer ani nezaregistrovali. Potom sme sa vrhli na mango, ktoré sme šúpali a tým sme vyvovali u Indiánov úsmev, pretože sa to má jesť aj so šupkou. Ale pre nás bola veľmi tvrdá. Presunuli sme sa na nižšiu časť trhu, kde ponúkali ručne vyšívané košela. Škoda, že sme si ich tu nenakúpili, pretože už neskôr sme také pekné a lacné neobjavili. Obyvatelia tohto štátu sú veľmi chudobní a podľa toho boli vyzerali aj ceny.  Na nás sa zavesilo pár malých žobrajúcich detí, ktoré si pýtali uno peso. Nie, že by to bolo veľa, ale akonáhle by sme dali jednému, tak by ich tam pribehlo tridsať a nezbavili by sme sa ich. Tak som vytiahla z vaku posledné sojové rezy a podarovala som ich jednému z nich. S obrovskou radosťou ich schmatli a utekali ich zjesť. Ďalší krát, keď prišli, už nepýtali uno peso, ale klopkali Evine na ruksak, pretože tam videli obaly z rezov. Tak zalovila v batohu, vytiahla posledné tyčinky a dala im ich. Také šťastie sa objavilo v tých detských očičkách, že sa to ani opísať nedá. Na trhu sme kúpili zopár suvenírov a collectivom sme sa zaviezli na križovatku medzi Chamulou a Zinacantanom, kam sme mali namierené.  Ako naschvál žiadne collectivo do Zinacantanu neišlo, tak sme sa vybrali pešo, mali to byť len 4 km. Išli sme z kopca, takže cesta bola príjemná, len sme zle odbočili, a namiesto centra mesta sme videli jeho okraj. Ale aspoň niečo. A zasa späť pekne po svojich. Tentokrát to bolo horšie, celá cesta bola hore kopcom. Na križovatke sme stopli collectivo, 7 p., ja s Ferim sme sedeli v kufri, Janka sedela na malej sedačke pre deti a Evina bola učupená nad malými Indiánmi.V hosteli sme si dali vynikajúci domáci neskorší obed a presunuli sa na poslednú prehliadku nám srdcu najbližšieho mesta. Na ceste späť do hostela som sa s Ferim vytratila v jednom obchode, zaujali nás skvelé tričká, čo predávali, tak sme si museli kúpiť nejaké. Avšak Janka a Evina nás odbehli a my sme zablúdili. Toľkokrát sme prešli tými miestami a zrovna, keď sme sa ponáhľali na bus, tak sa stratíme. Dobehli sme práve načas, zhrabli batožinu a nasadli do taxika, aby sme stihli autobus do Meridy. Eva si zabudla mikinu v hosteli v tom frmole.  Zakúpili sme si lístky, našťastie boli ešte nejaké voľné, lebo táto trasa je dosť naplnená, za 377 p.. Ako si tak spíme, po dvoch hodinách zrazu niečo hrozne prasklo v autobuse, ten zastavil a zdalo sa, že už ďalej ani nepôjde. Autobusár niečo zavelil, samozrejme sme nerozumeli, tak sme nasledovali ostatných pasažierov a vystúpili sme do tmy niekde v hlbokom lese. Všetky veci sme si nechali v buse, len tie základné ako peniaze a doklady sme mali pri sebe. Autobus naštartoval a odišiel. V tej chvíli nás oblial studený pot, pretože opäť Lonely Planet píše, že štát Chiapas je veľmi nebezpečný, a tak sme sa pripravovali na najhoršie. Ale sme si to našou lámavou španielčinou s domácimi vysvetlili. Náhradný spoj, v horšom stave ako ten predchádzajúci, prišiel za viac ako 2 hodiny, takže sa nám nabúrali všetky naše plány. 

 

22.5.2004 – sobota – MÉRIDA

Po 16 hodinách strávených na ceste sme dorazili do Méridy. Pri stanici sa nachádzalo veľa ubytovaní, jedno z nich vyzeralo dokonca ako „králikáreň“ – Cyber hostel. My sme zapadli do toho, kde nám dali najlepšiu cenu. Dostali sme dosť zatuchnutú izbu a to za 60 p. Keďže plány už boli prekazené, rozhodli sme sa vypraviť na známu pláž Progresso. Doprava tam a späť za 20 p. Všetky pláže tam boli súkromné, takže bolo potrebné si zakúpiť nejaký nápoj, aby sme tam mohli zostať. Voda tam bola veľmi teplá a plytká, plávať sa v nej vôbec nedalo. Strávili sme tam príjemné poobedie, vedľa pri stole vyhrávali aj domáci hudobníci, takže nás to nič nestálo.  hO piatej sme navrhli návrat, pretože v meste sa o ôsmej začínali nejaké oslavy, tak sme ich nechceli zmeškať. Dojedli sme posledné paštečky a vypravili sa do mesta.Stretávame prvého Maya, ktorý vedel dobre anglicky a porozprával nám veľa vecí z histórie a súčasnosti, ale niekedy sme mali problémy mu rozumieť. Po takej ½ hodinke nás zaviedol do obchodu jeho kamaráta. Lenže tam to bolo tak drahé, že drahší obchod sme možno našli už len v Mexico City. Nikto nemal záujem nič kúpiť, veď na čo, Marek a Jitka tvrdili, že všetko kúpime v Palenque lacnejšie.(Tam však takmer nič nemali). Na mna sa oboril, že na neho pozerám, ako na blázna, že mi to vidí na očiach a vyhodil nás z obchodu.  Tak sme pokračovali v našej ceste. Našli sme skvelé miesto, kde boli také pouličné reštičky. Objednali sme si nápoje z čerstvého ovocia a zeleniny, ja som si vybrala Verde Supreme, v ktorom som nerozumela ani jedno slovo. Bol zeleninový s kaktusom. Niekedy treba zariskovať, bol výborný. Potom klasika tacos a tamales – čudo v palnovom liste.  S plnými žalúdkami sme išli hľadať miesto, kde boli oslavy NOCHE MEXICANA. Vystupovali tam známe osobnosti, samozrejme, že nie pre nás, varili sa tam všetky možné dobroty a v stánkoch sa prezentovali remeselníci.

 

23.5.2004 - nedeľa - smer TULUM

Budíček bol naplánovaný na 6:00, pretože nás čakal dlhý deň. Budík však zaštrajkoval, takže sme sa zobudili až neskôr a nastal veľký frmol a stres, aby sme stihli bus do Chichén Itzá, za cca 45 p. Vo vstupnom areály je možné si uschovať batožiny zadarmo, kúpiť si najdrahšiu vodu, čo sme pili ½ litra za 11 p. a vypraviť sa objavovať nové pyramídy. Vstupné opäť 38 p.  Chichén Itzá je najslávnejšie a najlepšie zrekonštruované májske nálezisko na poloostrove Yucatán. Jedinou stavbou, na ktorú sa dalo vyliezť alebo vstúpiť zo zdola, bola Kukulkánova pyramída. Pyramída je v skutočnosti májskym kalendárom z kameňa. Každá z deviatich úrovní je schodiskom rozdelená do dvoch častí, čím vzniklo 18 oddelených terás, ktoré predstavujú 18 dvadsaťdenných mesiacov. Každé zo 4 schodísk má 91 dosť strmých schodov. Vo vnútri sa nachádza staršia pyramída a honosí sa jaguárím trónom. Vchod do tunelu môže spôsobiť klaustrofobický zážitok, pretože schody sú strmé, vlhké a vzduch zatuchnutý, takmer nedýchateľný.  Areál bol pekne upravený, našli sme aj spokojne si vykračujúceho leguána. Turisti začali prúdiť až tak bližšie k obedu, kedy sme my našťastie už dochádzali. Zastavili sme sa na malom mercade, ako zvyčajne, a išli sme si pozrieť, čo ponúkajú. Iba na tomto mieste sme videli množstvo ručne vyrezávaných sošiek, masiek rôznych tvarov a farieb. Evina a Feri si zakúpili, ja s Jankou sme stavili na odporúčania Mareka a Jitky, že v MC kúpime všetko. Nie je to pravda, urobili sme ďalšiu chybu. Jeden predavač bol taký veľký obchodník, že vymenil moje digitálky z džúsov BEST za malú sadrovú sošku, ktorú som aj tak potom rozbila nechtiac.  Ďalšia zastávka bola jaskyňa Balankanche, vstupné 50 p, preprava 4 p. Menšia jaskyňa s nejakým tým kvapľom, dobrým výkladom – my sme zažili len španielský, takže sme z toho moc nemali. Bolo to miesto, kde sa konali obradné rituály. Výklad bol sprevádzaný výstižnou indiánskou hudbou. Avšak za tých 50 p. to nestálo. V Mexiku sa veľa jaskýň nenachádza, tak možno preto boli všetky tak ospevované.   Po prehliadke sme sa vypravili na bus k ceste. Bolo úmorné horko, nikto nám nechcel zastaviť, pretože výletné busy s Američanmi nestavajú turistom a náš akosi nechodil. Riadne sme sa spálili, pretože pri ceste sa nedalo kam schovať. Prešla hodina a vyšťavení sme spokojne nastúpili do vozítka s prskajúcou klimatizáciou. 16 p. Ďalšia krátka zastávka bola v meste Valladolid.  Niektoré autobusy mali tak nastavenú klimatizáciu, že sme museli mať oblečené flisové bundy, dlhé nohavice a hrubé ponožky a ešte aj tak nám bola zima. Bolo to veľmi nepríjemné na hlasivky.  Valladolidu sme si moc neužili, dali sme si tam len jedálnu zastávku, pretože sme už boli riadne vyhladovení. V nedeľu bolo však všetko pozatvárané a našli sme len jeden stánok s tacos, ktorý bol obklopení viacerými stravníkmi. Tacos, 4 p., „servíroval“ chlapík po zápästia namočený v mäse. Na prvý pohľad to vyzeralo teda dosť nechutne, ale po dlhšom sledovaní sme zistili, že on nič iné do rúk nechytil, iba utŕhal mäso a stačal ho do tacos. Hlad bol silnejší ako nejaké predsudky, tak sme si objednali. Lepšie tacos sme za celú cestu nejedli. Mäso bolo úplne čerstvé a perfektne pripravené. Feri sa stavil ešte v miestnej krčme na pivko s limetkami.  Po výdatnej večeri sme sa vydali na cestu do Tulumu, 45 p. Jeho hlavné atrakcie sa nachádzajú u vody: májske ruiny, prekrásne pláže a cabaňas. Tak sme si zobrali taxik k pláži, 35 p. všetci a išli sme hľadať vhodné ubytko. Hneď na prvom mieste, Papaya Playa so super plážou, sa nám podarilo zjednať cenu tak, aby bola pre nás prijateľná, 80 p. (to bolo najdrahšie ubytovanie, co sme mali J). Cabaňa je jednoduchý prístrešok, v našom prípade z gulatiny priamo na piesku, strechu tvorili palmové listy. Mali sme aj ďalších obyvateľov našej „izby“ a to krabov, ktorých tam všade bolo požehnane. Na pláž sme to mali asi 3 metre.

 

24.5.2004 – pondelok – TULUM

Vstávali sme od 6 do 8:00, veď sme sa nemali kam ponáhľať, len do obchodu, pretože sme nemali čo jesť. Zobrali sme si taxik, pretože tam žiadne collectiva nechodia a hor sa na nákupy. Mile sme boli prekvapení, našli sme tam veľký supermarket a tak hladné oči kupovali a kupovali.  Celý deň sme potom vegetili na pláži, skákali sme vo vlnách teplej vody, Feri si nešťastne rozsekol aj nohu na koraloch. Tak o 16:30 sme sa zmobilizovali a vypravili sa k ruinám. Bolo nám povedané, že sú iba 2 km po pláži. Tak sme putovali dobré 2 hodiny, preskakovali a šplhali sme sa po útesoch a ruín nikde. Nakoniec sme sa na radu domácich museli vrátiť a dôjsť tam po ceste. Samozrejme areál už bol zatvorený a strážnici nám povolili si ich pozrieť cez mreže až po dlhšom prosení. Cestu späť sme absolvovali radšej po ceste, pretože už by sme v banánovom háji určite po tme zablúdili. Po príchode sme koštovali mexické víno a od únavy zaspali. 

 

25.5.2004 – utorok – TULUM

Tento deň nasledovalo posledné škvarenie sa a odpočinok. Čakala nás dlhá cesta do Palenque. Taxikom opäť na stanicu, 30 p. všetci, bus 348 p. V noci nás počas spánku prerušilo vojenské komadno, ktoré vtrhlo do busu a niečo začali rozprávať a kontrolovať pasy. My sme ako vždy nerozumeli a zostali sme vyplašení, že kam sme to zašli, či už nie sme hádam aj v Guatemale. Janka ako jediná španielsky hovoriaca nemala odvahu sa ich spýtať, kde to sme vlastne, tak som si to nechala preložiť a otázku som im položila ja. Boli sme v meste Chetumal, pri Belize a tam už bolo nutné pasy kontrolovať. Tak sme si vydýchli.  Autobus sa celú noc valil veľkou rýchlosťou, cesty sú v Mexiku dosť zlé, tak som chvíľami mala pocit, že sa aj prevrátime. Všade boli spomaľovače a keď si ich vodič nevšimol, tak to bolo dosť nepríjemné prebudenie sa v noci. Najlepšie bolo mať zatvorené oči. Dosť „dobrý“ bol aj výber filmov, ktoré nám púštali. Mali sme možnosť zhliadnuť 4 a 2 z nich boli s Van Damom s pred asi 10 rokov.

 

26.5.2004 – streda – PALENQUE

Tak sme dorazili do malého mestečka a začali sme hľadať ako by bolo najlepšie ísť navšítviť prírodné krásy tohto kraja. Naskytla sa nám prvá príležitosť na stanici od chlapíka, ktorý ponúkal zájazd. Už sme boli poučení a tak sme nic na prvý krát nekupovali a nezajednávali. Dobre sme urobili. Hneď vedľa stanice bola malá spoločnosť, ktorá sprostredkováva výlety pre turistov a tam nám majiteľ oznámil, že chlapík na stanici je obyčajný podvodník a ak by sme mu zaplatili, tak by sme ho už nikdy viac nevideli. Dokonca o ňom písali aj v novinách. Tento chlapík sa nám zdal seriózny a zaplatili sme si celodenný výlet, 100 p. cesta + 35 p. vstupné. Prvá zastávka bol v Lonely Planet pomerne obšírne opisovaný 35 m vodopád Misol-Ha s malým jazierkom, v ktorom sa dalo aj kúpať. Pri vodopáde sa nachádza aj malá jaskyňa, v ktorej je ďalší menší vodopád a nádherné kvaple. Vo vnútri svieti domáci za 10 p., ale návšteva tohto miesta stála za to. Brodili sme sa vo vode po kolená, obchádzali sme rôzne kamene až sme dorazili na miesto. Nasledovala Agua Clara, miesto, kde sa rozlieva rieka Shumulhá. Sem chodia domáci odpočívať, stretli sme tu aj malé indiánske detičky predávajúce malé sladké banány. Veľká pešia lávka tam už neexistuje, nie ako píše Lonely Planet. Do tretice sme išli ku kaskádam Agua Azul. Padá tam množstvo krásnej modrej vody do malých jazierok. Dolu je možné okúpať sa, ale prúd vody je veľmi silný. Preto je tu natiahnutých veľa lán, aby sa turisti mali čoho prichytiť.  Na večer sme sa vrátili a išli sa ubytovať do komplexu cabaňas EL Panchan, prevoz 10 p., ktorý nám odporučil jeden barman v Tulume. Bolo to miesto na okraji džungle, veľmi pekne udržiavané. 50 p. stála noc. Večer tam mali vystúpenie rôzne skupiny a všetci sa dobre bavili. Lietali tam asi tak 10 cm chrobáky. Bolo tam vlhko, komáre nás veľmi neobťažovali.

 

27.5.2004 – štvrtok – PALENQUE

Vyrážame o pól deviatej, aby sme na pyramídach neboli obkopení davom turistov. Opäť sme si zvolili pešiu túru, veď to mali byť len 2 km podľa domácich. Majú zvláštne ponímanie vzdialeností a času, takže opäť sme si dobre ponaťahovali svaly na nohách. Pri vstupe sa nám celým spoteným prihovoril Holanďan, ktorý hľadal niekoho, kto si s ním zoberie sprievodcu. Tak sme sa rozhýbali a vyjednali sme jedného, 40 p. Vstupné zasa 38 p.  Ruiny sa skladajú asi z 500 budov rozložených na 15 km štvorcových. Samozrejme bez šance ich prejsť celé. Všetko tu bolo postavné bez použitia kovových nástrojov, ťažných zvierat alebo kolies. Okolný prales je domovom tukanov, ocelotov a opíc, ktorých hlasy je možné počuť. Z malej riečky je možné sa napiť vody.  Nakúpili sme zopár suvenírov, dajú sa tu ako na jedinom mieste v Mexiku kúpiť prenádherné vypalované výjavy do kože. Nastal čas a bolo treba ísť opäť ďalej. Presúvame sa collectivom za 5 p. do hostela, berieme zbalené ruksaky a hor sa na posledné nákupy do mesta. Batohy sme si mohli nechať za 4 p. u agenta cestovnej spoločnosti. Dali sme si dobrý obed, neskorší a hor sa do Willarhemosy, 86 p., pretože priamy spoj do San Andrés Tuxtla nechodil. Willarhemosa je uponáhľané moderné mesto, v ktorom sme sa našťastie iba najedli a šli smerom do Coatzacoalc. Na stanici sme mali takú dobrú hodinku, tak som si dala šlofíka. Jeden borec tam stále búchal nohou o lavičku, tak som sa ospalá k nemu otočila a povedala: „Nervózo?“ (síce neviem, či toto slovo existuje, ale pochopil). O 2:30 prišiel konečne bus do San Andrés, 78p.

 

28.5.2004 – piatok – SAN ANDRÉS TUXTLA

Prichádzame skoro ráno, collectiva ešte nechodia. Tak sme sa vypravili hľadať ubytko, centrum malo byť len 1 km od stanice. Našli sme jeden vhodný za 45 p. Po úmornej ceste sme zalomili a o 11 sme vyrazili na nákupy potravín a prvý výlet  do fabriky na cigary Santa Clara, ktoré sa ručne šúľali a k vodopádom Eipantla. To sme sa ale nachodili, kým sme našli zastávku, odkiaľ chodili autobusy. Mexičania totiž nerozlišujú ako my autobusy 1. a 2. triedy. Pre nich majú len svoje názvy, takže sa nám stalo, že nás 3x poslali na stanicu 1. triedy, vždy inou trasou. Autobusy 2. triedy odchádzajú priamo z Mercáda. Cesta trvala asi ½ hodinky, 4,5 p., vstup k vodopádom 7 p. V tejto oblasti bolo také nesmierne horko, že sa tam nič ani nikto nepohol.  Vodopády sú vysoké 50 m a široké 40 m. Boli úchvatné. Dalo sa pod nimi aj kúpať. V porovnaní s Misol-Ha, ktoré Lonely Planet dosť obšírne opisuje, sú neporovnateľné. O týchto je tam len zmienka, že existujú. No, vody ešte nebolo dosť, tak sme sa dali na cestu k Lagune Catamaco, na ktorej jednom umelom ostrovčeku bol natáčaný film Šaman. Od vodopádov bolo treba ísť collectivom na križovatku, 5 p. a potom taxikom za 5 p. až do dedinky Catamaco. V lagune je povolené kúpanie sa, len voda na prvý pohľad vyzerá špinavá. Opak je pravdou, piesok vo vode je vulkanického pôvodu, preto je čierny a kalí aj vodu, ktorá je nesmierne teplá a príjemná. Na ostrovčekoch sa nachádza aj liečivé bahno. Pre dnešok toho bolo dosť a vraciame sa spať do San Andrés ADOm za 6p.

 

29.5.2004 – sobota – SAN ANDRÉS TUXTLA

Ráno sme si opäť zvolili vodný výlet, chceli sme si troška odpočinúť pri vode. Namierili sme si to k Lagune Encantada taxikom za 10 p., ktorý dokonca zablúdil. Pri lagune sme stretli domácich s mačetami, ktorí si išli ičividne urobiť príjemnú sobotu k vode. Niečo nám začali rozprávať o kokaíne, marihuane, spomínali El Diablo. Najprv nám nahnali strach, ale povedali sme si, že keby nás chceli okradnúť, tak to môžu urobiť aj tu a nie nás ťahať niekam do lesa. Tak sme nasledovali ich kroky. Mačetami nám pekne uvoľňovali cestu až pokým sme neprišli k maličkému priezračnému jazierku. Tak toto bolo to miesto, ktoré nám opisovali, že domáci si sem chodia zahuliť a tak. Sedel tam otecko so zapálenou mariškou, pri ňom sa hral synček a všade sa rozprestierala nekonečná pohoda. Tak sme sa tu utáborili a vyskúšali veľmi studenú voda. Táto bola aj pitná. Neskôr prišla zvyšná časť skupiny domácich a viedli nás strmým kopcom, aby sme si pozreli El Diablo. Bola to jaskyňa, do ktorej sme sa však bez svetla neodvážili, pretože podľa rozprávania domácich tam žije akýsi tvor. Pri vchode sa bolo treba očistiť pripravenými kvetmi. Snažili sme sa ísť hlbšie do jaskyne pomocou foťáku, na tom sa veľmi zabávala tamojšia mládež, ale bezvýsledne. Nič sme nevideli. Tak sme sa vrátili k jazierku, vyvalili sme sa na kamene a oddychovali.  Domáci nás po čase opustili a vracali sme sa už späť sami. Pri návrate ktosi zrazu vyhlásil, že tadeto sme neišli a zablúdili sme. Oblial nás studený pot, pretože sme boli ako „lost in space“. Bolo to však chvíľkové vystrašenie, pretože smerom tam sme takmer utekali za domácimi, oni totiž chodia neuveriteľne rýchlo a nepamätali sme si, kade sme išli. Takže sme pokračovali.  Na kopci nás už čakal taxik, 20 p.. Večer sme si kúpili výborné grilované kurčatá, kus 30 p. a napchávali sme sa na Zócale. K tomu samozrejme nesmela chýbať domáca malinovka – rozmixované ovocie s vodou a kúskami ľadu podávané v igelitových vreckách so slamkou, 4 p. Večer sme sa o 23:30 pobrali do Puebly, 251p.

 

30.5.2004 – nedeľa – PUEBLA

V skorých ranných hodinách sme prifrčali do Puebly, nechodili ešte collectiva, tak sme chvíľku museli počkať. Potom sme sa zviezli do mesta za 3,5p., usídlili sa v hoteli Victoria, 50 p. Evina dostala chuť na Mc Donald, tak sme sa tam všetci premiestnili, ja som si vytiahla ešte kura z predchádzajúceho dňa a naraňajkovala sa. Celý deň sme prechodili po meste, navštívili sme minimálne 3 mercáda, ochutnali miestnu špecialitu cemitas, vyprážaný kokos, Feri aj zmrlinu s chili. Na melón s chili si už nikto netrúfal, nechceli sme si kaziť chuť. Vymákli sme aj folklórne slávnosti, takže prvý krát sme mali možnosť uvidieť Mexičanov v sombrérach. Večer prvý krát čo sme boli v Mexiku zapršalo, a že vraj začínajúce obdobie daždov.

 

31.5.2004 – pondelok – MEXICO CITY

Ráno sme sa vypravili do MC, 95 p. 2 hod., a potom hneď aj s celou batožinou k pyramídam Teotihuacán, 25 p. tam aj späť, 38 p. vstupné. Práve tu stoja Pyramída Slnka, 3. najvyššia na svete, má cca 250 schodov a Pyramída Mesiaca, o niečo menšia. Odproti pyramíde Mesiaca sa tiahne dlhá Cesta smrti, ktorú sme mali možnosť absolvovať s plnou výstrojou, pretože pri autobusku, kde nás vyhodil šofér, sa nedali batožiny uschovať. My sme tu mali možnosť stretnúť predavačov, ktorí čo to vedeli po slovensky, príp. po česky. Predávali tu veľmi lacné striebro.  Vrátili sme sa späť do MC, ubytovali sa v hoteli Zamara, 55p., asi dva bloky od Zócala. Prezreli sme si mesto v rýchlosti, večer opäť začalo pršať, takže sme zostali na izbe.

 

1.6.2004 – utorok – MEXICO CITY

V tento deň sme už mali naplánované len antropologické muzeum, 38 p. Nejaké to pouličné jedlo a o piatej sme sa zberali na letisko. Cesta metrom, 2 p. lístok, trvala približne hodinu, a to v naplnenom dopravnom prostiredku až po vrch. Nikto však nerozčuľoval, nenadával, všetci boli radi, že vidia turistov.  Na letisku vznikli väčšie problémy, vysvetlené nám to bolo, že sa snažili nás posadiť spolu, avšak iný pracovník povedal, že nejde terminál. Zatiaľ som sa stačila odvážiť na váhe pre batožiny. Tak po takej necelej hodinke sme konečne dostali miestenky a rýchle sa presunuli do lietadla. Dali sme si nejaký ten drink a zaspali, pretože naša cesta bola naozaj úmorná. V lietadle bola počas obsluha slabá, nápoje sme si museli nosiť sami.  Z Frakfurtu do Viedne to už bol len kúsok, dostali smena jedlo až jeden čokoládový bonbón. 

 

Tak takto to asi nejako bolo a odporúčam Mexiko každému. Mne sa odtiaľ vrátiť nechcelo a ešte ďalší týždeň som bojovala s hlbokou depresiou, keď som si porovnala medziľudské vzťahy nás a Mexičanov.

 

Nejaké vysvetľujúce info:

1 peso = 3 SK

mercádo = trh

zócalo = hlavné námestie

collectivo = hromadná doprava, zväčša súkromná

                                                                                                                                    Lenka

 

<<<<<