HorecSport Home Page                                                                  

 

                                                                                                                                                                                   

Scotland 2012

Scotland (14.-27.3.2012)

Utorok sa nesie v znamení príprav a balenia horolezeckého materiálu. Po pernom dni, keď ma auto cestou do práce nechalo za tunelom Sitina a skončilo na pár týždňov v servise, som večer doklusala k Ivanovi aj s batohom. Vyfasovala som pár šróbov, aby chlapci neprešvihli váhový limit.

Na druhý deň ráno na Bratislavskom letisku odovzdáme bagáž leteckému prepravcovi a pohneme sa do odletovej haly. V tom nás vyvolajú a kým vaky Jendu a Ivana lustrujú, my s Jirkom vonku rozvíjame debatu, že celý výlet je v prdeli, ak niečo z ich „športového“ náčinia vyhodia. O chvíľu si však vydýchneme. Iba impregnačný sprej bude musieť Jirka oželieť. Žiaľ len na chvíľu, pretože Jenda ešte neletel a včera záhadne prepočul, že do príručnej batožiny nič horolezeckého, železného a a tým pádom podozrivého sa zo zásady nepakuje. Takže bez prieťahov podáva svoj vak príslušníkovi letištnej bezpečnosti..mňa osobne veľmi milo prekvapia inokedy fakt ostrí chlapci, že nám umožnia preložiť veci z príručnej bagáže do veľkých batohov. Fakt ďakujem, že náš výlet a najmä plány našich dvoch alpinistov neskončili skôr, než sme stihli opustiť rodnú hrudu. Po týchto peripetiách sme za necelé tri hodinky priamym letom v Edinburgu a konečne mierime do požičovne áut. Ivan, ktorý si vybavil kreditnú kartu doslova na poslednú chvíľu, nám podstatne zjednodušil život, a rýchlo sa stávame hrdými majiteľmi škody octávky s priestranným kufrom a automatickou prevodovkou. Mierime do Fort William, do hostelu MacBackpackers na Alma Road, vzdialenom z Edinburgu tak 145 míľ. Dostaneme izbu „Škótskych hrdinov“ a moji chlapci si to namieria do Ben Nevis baru. Pár pivečiek v štýlovom podniku a konečne zaslúžený spánok. Prv než sa všetci odporúčame a zalomíme, rozlieha sa chodbou hostela pri chodení von a dnu z izby heslo „rododendron“...ten správny prízvuk sťatého „rododendron“ tak pekne ako chalani nezvládam J... 

Na druhý  deň nám v turistickom informačnom centra potvrdia, že počasie má byť najstabilnejšie cez víkend, aj keď v škótskej vysočine je stabilné počasie asi relatívny pojem. Nakúpime veľmi prepotrebné CD-čka so škótskym folklórom (v rádiu nič nehrajú)..škótske gajdy v prevedení Hot Chilly Pipers sú fakt pecka J. Dnes si urobíme výlet asi k najznámejšiemu jazeru v Škótsku, Loch Ness, ktoré má obvod 36 km a hlboké je celkom poriadne - cez 320 m. Vydávame sa cez Foyers smerom na Inverness, ktoré je historicky hlavným mestom škótskej vysočiny. K zrúcanine Urquhart Castle na brehu jazera tak dorazíme po šiestej hodine, keď sa stmieva. Cestou nás zdržala uzávierka cesty, následne obchádzka a krásne výhľady, ktoré chalani jednoducho museli odfotiť J..japonskí turisti sú úplní amatéri oproti nim..som im však vďačná za krásne fotky, keďže ja som ako ostatne po celý výlet nikdy nemala nabité baterky a tým  pádom funkčný foťák. Na Urquharte sme sami, lebo je zavreté...

Je piatok a my sa presúvame na parkovisko North Face, ktoré je východzím bodom pre všetkých, ktorí majú v úmysle zdolať najvyšší kopec Škótska a Britských ostrovov - Ben Nevis (1344 m). Horolezeckú sekciu tvorí už známa dvojka, Jirka a Mercedes. Turistickú sekciu vytvárame operatívne s Jendom J. Spolu vybehneme k chatke Mountain Rescue Post CIC Hut pod úpätím Ben Nevisu, približne hoďku a pol vzdialenú od North Face, kde sme nechali našu oktávku. S Jendom sme povýšili do funkcie šerpov. Výšľap nám znepríjemňuje dážď a naši alpinisti si zúfajú, že lezecké podmienky nevyzerajú najoptimálnejšie..ešte aj mne ako laikovi je podozrivé, že veľa snehu hore nevidím a nie je to tou hmlou. Ale veľmi sympatický škótsky horal, ktorého hore stretávam, je pozitívne naladený. Čoskoro sa presvedčím na vlastnej koži, že to až také zlé s lezením našich chlapcov nebude J. V noci začína mrznúť a ešte v ten večer vybehne pod Ben Nevis hotová procesia škótskych lezcov a chalani majú o spoločnosť postarané. O ich zážitkoch však viac prislúcha rozpovedať im. Ja som riešila iné veci. Môj spacák fakt nestál za veľa a v noci som skoro umrzla. V sobotu skoro ráno som preto bez najmenších problémov vyletela zo spacáku a šla si zabehať (rozumej rozprúdiť si krv v končatinách). Keďže ma nebolo takú slabú hodinku, Jenda chcel vyhlásiť pátranie. Nevedel našťastie, ktorým smerom som odbehlaJ. Na dnes sme sa vybrali zdolávať Ben Nevis aj my s Jendom. Turistická trasa vedie od mládežníckeho hostela v Achintee do sedla Lochan Meall an t-Suidhe a odtiaľ až na vrchol Ben Nevisu. Vyrazili sme z North Face, že veď sa na túto cestu napojíme, keď to zoberieme krížom...nakoniec sme sa aj, ale tie prevýšenia nás skoro zabili...odmenou nám však boli panoramatické výhľady na Highlands a Lochan Meall an t-Suidhe. Aj keď Jendovi niekde v polke cesty vďaka všade prítomnej vode odišli boty a o nohách v suchu už mohol po zbytok výletu akurát snívať. Vydržal však do konca a keď som mala krízu niekoľko metrov kráčajúc po nekonečných serpentínach, dosť ma povzbudilo, že je tam so mnou. Hore na Ben Nevise nás privítala nefunkčná meteorologická stanica a tiež hmla, sneh a neskutočná zima...tak som sa na vrchole dlho neohriala J. V ten deň som zaspávala s myšlienkou, kde by sme sa mohli vybrať zajtra. Aj keď Jenda mi už vopred avízoval, že s mokrými botami asi nikam, prípadne do okolia. Sms-kou nám horolezecká sekcia dala na vedomie, že prvý deň úspešne zvládla aj ona. Držíme im palce a veríme, že si užijú aj druhý deň..a že počasie im vydrží.          

Tentokrát som spala so všetkým svojím oblečením na sebe a aj tak mi bola svinsky zima. Ráno Jenda potvrdil, že s ním nech nerátam. Takže si plánujem trasu sama. Chcem vidieť, čo najviac a kým chlapci lezú kdesi na Ben Nevise, mňa láka Bidean nam Bian (1150m), ktorý sa nachádza v Glen Coe...asi 30 míľ od North Face. Dočítam sa v sprievodcovi, že v Glen Coe sa kedysi odohral masaker a počas trestnej výpravy tu dal nejaký Campbell zlikvidovať svojho spríbuzneného hostiteľa, všetky ženy a deti. Tento čin vraj pobúril celé Škótsko. Ani sa veľmi nečudujem, to je fakt podraz a škóti sú veľmi pohostinný národ. Trasa začína z parkoviska Allt-na-reigh a prechádza Strateným údolím. Trasa mi miestami pripomína naše Tiesňavy, niekde si pomáham aj rukami alebo balansujem po kameňoch cez dravý prúd potoka. Asi v tretine prejde strmý chodník do roviny a rozšíri sa do údolia ohraničeného kolmými stenami. Môj dnešný cieľ leží na dohľad. Trasa vedie západne od Stob Coire Sgreamhach a posledný úsek prechádza suťou. Pod sedlom je však sneh a tak pár metrov skúsim najprv našlapovať do stôp predo mnou a palice mi pritom dosť pomáhajú. Nikoho som už dobrú hodinu nestretla. Terén sa niekoľko metrov pod vrcholom sedla stáva strmším, stopy plytšie a povrch zľadovatelým. S veľkou nechuťou, ale s pocitom predsa akej takej zodpovednosti a vedomia toho, že mám auto a chlapcom by rýchlo skončil výlet, sa pomaličky dávam na ústup. Po príchode na parkovisko North Face vybehnem chalanom kúsok naproti a počakám na lavičke s výhľadom na lochy a beny (jazerá a kopce). Zalieva ma slniečko, tak sa vyhrievam a premýšľam ako mi je na dovolenke dobre. Škótska príroda je nádherná, aj keď pôsobí drsným dojmom. Keď sa však slnko oprie do kopcov, ktoré prechádzajú do jazier, ide z nej pokoj a vyrovnanosť. Úplne mi vyhovuje, že turistická sezóna ešte nezačala. Je len marec a tak mám pocit samoty a úplnej slobody. Poteším sa Ivanovi a Jirkovi a po dvojdňovom záťahu sa vraciam do civilizácie..Jirka je taký natešený a unavený z Ben Nevisu, že je mu vcelku všetko jedno a zabudne aj protestovať proti večeri v McDonalde..aj tak mu nič iné nezostáva, pretože všetky obchody sú zavreté..pivo zoženieme na pumpe. Užívame si pohodlie hostela, sprchu a pohodlnú posteľ. Ivan s Jirkou nám rozprávajú zážitky z lezenia na Ben Nevis... J.

V pondelok sa nikam neponáhľame. Vonku prší a tak len zbehneme nakúpiť jedlo. Chalani si zoženú aj pytlačku na ryby a ja spacák. Trhám partiu, pretože chcem vidieť West Highland múzeum v centre. Dve hodinky som si pobudla v múzeu a dozvedela sa o škótkych klanoch vysočiny, o vojnách a dobovom oblečení. Chlapci sa medzitým vyznamenali a splašili pečené kura. K tomu urobil Jenda zemiačiky na masle s mrkvičkou. Veru pekný je pohľad na troch chlapov zvŕtajúcich sa nad prípravou jedla..dvojnásobne som si pochutila J. Večer nám Jenda s Jirkou poodhalili niečo zo svojej undergroundovej duše. Chlapci klobúk dole, niečo z vás bude J. Jirka s bongom doslova šílí a ide z neho nenormálna energia. Čo sa dialo po mojom odchode netuším, ale ráno sa dozvedám, že párty rozpustil personál z hostelu, keď zabavil Jirkovi bongo..    

Dnešným dňom opúšťame škótsku vysočinu, naším cieľom je najsevernejší ostrov vnútorných Hebríd, Isle of Skye. Jeho najvýraznejšie pohorie, žulové Red Cuillins a gabrové Black Cuillins, patria k najkrajším v Škótsku a tak sa už neviem dočkať. Trajekt odchádza o 8.40 hod z Mallaig a my ho, ako je už pomaly naším zvykom, na poslednú chvíľu stihneme. Do prístavu Armadale, na juhu ostrova, to trajektom trvá len pol hodinku. Všetci chceme vidieť maják a tak sa vydáme na juh k Aird of Sleat. Ten však nie je dostupný autom ale na pešo tak asi hodinku, preto sa vraciame do Armadale a ja som trochu sklamaná. Míňame Broadford, za ktorým si to švihneme do oblasti Cuillin Hills a odtiaľ na Glennbrittle na zaujímavú pláž. Tu na chvíľu vystúpime z auta hľadajúc vhodné miestečko na rybárčenie. Nemáme šťastie a tak pokračujeme v ceste na sever. Dominantou severozápadnej oblasti ostrova je mestečko Dunvegan a jeho hrad, ktorý patril cez 800 rokov klanu MacLeod. Počasie sa stáva pochmúrnejším, práve keď sa dostávame do najzápadnejšieho bodu ostrova – k majáku Nest Point z roku 1909. Je to impozantné miesto a jeho atmosféru podfarbuje silný vietor a celkovo pochmúrne počasie. Je najvyšší čas zohnať ubytko a tak sa vraciame. Úspech však máme až keď už nálada v aute hustne a je pomaly desať hodín. V meste Uig sa rozhodneme pre camp. Vonku sa medzitým rozpútalo peklo a už parádne fúka a leje jak z krhly.

Ráno sme sa naštartovali nový deň anglickými raňajkami – hrianky, fazuľku, párky, slaninku a vajíčka sme zhltli ako nič..a vyrazili smer Portree. Cestou sme sa krátko zastavili v Skye Museum of Island Life (skanzen), kde je ohradených sedem pôvodných domčekov, na ktorých sme obdivovali ich architektúru a súhru s prírodou. Cestou sme v diaľke zazreli Old Man of Storr (719m) - skalnú ihlu týčiacu sa do výšky asi 50m a skaly v tvare ženy, psa a mačky. V samotnom Portree sme sa prešli malým prístavom, ktorý leží v chránenej zátoke a dali si škótsky tradičný obed - Fish & Chips. Dnešným dňom náš výlet na ostrove končí a na pevninu sa vraciame mostom (Kyle of Lochalsh). Za ním som si to odšoférovala do Dornie, pri ktorom leží najfotogenickejší hrad Eilean Donan Castle. Je to unikátna stavba, pretože leží v mieste, kde sa stretávajú tri lochy - Duich, Alsh a Leitrich. Vlastní ho asi 80 ročná škótka, ktorá tu ešte poriada rodinné oslavy. Za volantom ma strieda Ivan a hľadáme, kde by sme uložili naše unavené hlávky. Tentokrát sme pevne rozhodnutí stanovať. Netuším kde presne sme to zakotvili v ten večer. Smerovali sme niekam na sever na Dingwall a cestou sme zastavili na zastrčenom parkovisku vedľa oploteného lesa. Chlapci ukuchtili niečo pod zub a postavili stan. V tomto boli fakt úžasní, radosť s nimi vyraziť na dovolenku J.

Vo štvrtok ráno dostane Jirka nápad pozrieť sa do oblasti Cummingston blízko Burghead. Na pobreží sa tu nachádzajú pieskovcové skalky a chalani tomu neodolajú a ani sa im nečudujem. Cestička pri pobreží je lemovaná zakvitnutými žĺtymi kríkmi, ktoré voňajú po vanilke. Pláž je úžasná, miestami piesočnatá a inokedy posypaná okrúhlymi kamienkami, ktoré ihrajú rôznymi farbami. Svieti slniečko a obloha je modrá bez jediného mráčika. Chalani mi umožnia si niečo ľahšie zaliezť na pieskovci na pobreží. Sú tu parádne úchyty, takže neváham ani sekundu a dosť si to vychutnávam..na druhý krát dám jednu ľahšiu cestu až hore. Poobede prichádzajú škóti ovešaní po zuby a s lezeckými príručkami, čo naša horolezecká sekcia patrične okomentuje...Tak lezenie pre dnešný deň balíme a dáme sa hľadať miesto na noc, kde by sme mohli prespať pod holým nebom. Šťastie sa na nás usmeje a nájdeme perfektné vyvýšené miestečko blízko pláže. Máme tu úplny komfort, pretože na parkovisku je búďa s WC a pitnou vodou. Na večeru dostanem svoj prídel uvarenej zeleninky až pod nos, lebo už unavená okupujem svoj nový spacák a zakrátko sa odoberiem do ríše snov.

Ráno sa budím skoro a keďže chalani ešte nejavia známky života, vyberiem sa na prechádzku do susedného mestečka Hopeman. Kráčam po pláži, vychutnávam si ráno a hlavne to ticho, šumenie mora a spev čajok. Kupujem si kávu s koláčom a vraciam sa na pláž. Rannú idylku však naruší hmla a viditeľnosť sa rapídne zhoršuje. Vraciam sa do tábora, kde je balenie v plnom prúde. Ivan s Jirkom sa chcú okúpať v Severnom mori. My s Jendom sme morálna podpora a túto historickú udalosť sfotíme, aby mali chlapci pamiatku. Dlho sa v mori aj tak nečľapkajú a vystrelia von..sú málo otužilí naši alpinisti a pritom more má príjmenú teplotu + 5 a len trošku pofukuje J. Toto miesto mi prirástlo k srdcu a počasie nám tu neskutočne vychádza. Opäť prespíme túto noc vonku.

V sobotu sa zobudíme a rýchlo zbalíme stan. Pred nami je nádherná scenéria tvorená plážou, morom a okolitými kopcami. Prichádza domáci, s ktorým prehodím pár slov. Prišiel nás vlastne skontrolovať, čo sme zač, ale pri pohľade na blbnutie Jirku s Jendom, je nám priateľsky naklonený. Odporučí nám prechádzku do okolia a porozpráva nám o Devil’s Chimney - odparovaním vlhkosti vyzerá kopec s dierou v strede ako pekelný komín. Pred nami je ľahší deň. Presúvame sa do Cairngorm Mountains, ktoré sú srdcom pohoria Grampiany vo východnej časti centrálnych Highlands s najvyšším kopcom Ben Macdui (1309m). Cestou chceme stihnúť návštevu destilérky Glan Grand, aby aj chlapské dušičky boli spokojné. Bol to zážitok vidieť ako sa robí whiskey J. Záver dňa sa nevydaril moc Jirkovi, ktorý stratil telefón.

V nedeľu sme vyrazili spolu na hrebeňovú túru v Cairngorm. Východzím bodom je parkovisko v cairngormskej lyžiarskej oblasti Coire Cas. Strmým západným úbočím vedie trasa na hrebeň a prvým vrcholom je Cairn Lochan (1215m). Je to pekná nenáročná túra po hrebeni s malými prevýšeniami a nádhernými výhľadmi. V poradí ďalším vrcholom je Stob Coire an t’Sneachda (1176m), nasleduje široké sedlo a výstup na najvyšší kopec pohoria, ktorý patrí k škótskym munrom ( sú to všetky kopce > 4100 stôp). Na východ je vidieť Ben Avon a smerom na juh druhú najvyššiu horu Škótska Ben Macdui. Zostupujeme k reštaurácii Ptarmigan a odtiaľ povedľa lanovky naspäť k autu. Večer hráme v hosteli biliard  a Jenda odborným okom dohliada na prípravu večere. Má to jedinú chybičku a to, že večera nebola úplne dovarená..chlapcom surová zelenina ale chutí J...  

V pondelok nás čaká dĺha štreka do Edinburgu, pretože musíme vrátiť auto do požičovne. Doľahne na mňa pocit, že náš výlet sa končí a prepadnem nostalgii. Na letisku necháme batožinu v úschovni a busom sa presúvame do historického centra. Vystúpime na zastávke West End blízko Princess Street. Tu sa s chlapcami rozlúčim..chlapci majú “žízeň a hlad“ a ja chcem vidieť Edinburgský hrad. Odtiaľ kráčam po historickej uličke Royal Mile, ktorá je plná turistických obchodíkov so suvenírmi, až dolu po North Bridge. Na chvíľku sa zastavím v hlavnej katedrále Edinburgu - St. Giles. Keďže mám rada výhľady, zamierim si to k vyvýšenine Calton Hill, ktorá leží na konci Princess Street. Súčasťou Caltonu sú Royal Observatory, Nelsonov pamätník v tvare teleskopu a národný pamätník Edinburgh Folly v tvare antickej zrúcaniny. Je odtiaľ tiež výhľad na Arthur’s Seat - kopec sopečného pôvodu. Už meškám a tak píšem chalanom. Nadlábneme sa spolu v japonskej reštike a bezúspešne hľadáme podnik, kde by si chlapci dali Guiness na rozlúčku. Je polnoc, my sme späť na letisku a ja musím vyhandlovať našu batožinu. Cítim sa divne, pretože neviem s kým vlastne hovorím do telefónu na stĺpe. Ale nevadí, hlavné je, že sme si rozumeli. Najväčší prúser nastal, keď sme nedopatrením stratili na letisku našu whisky. Našťastie ju niekto našiel a odniesol do “strát a nálezov“ J. Zhodou okolností sme to videli...aká šťastná náhoda. Jirka hneď nariadil, nech to vybavím. Dostala som kontrolnú otázku, že aká whisky to je..či je ozaj naša. Po nepatrnom zaváhaní, odpovedám, že predsa Glen Grand.

Dovolenka sa vydarila a ja som si užila spoločnosť troch chlapov, ktorí boli po celý čas v dobrej nálade a všetko brali s humorom a nadhľadom. Vtipy Jendu a Jirku nedokážem tak verne zrekapitulovať a tak sa o to ani nepokúšam. Nebolo by to tak originálne ako v reály. Ale ešte štyri dni po dovolenke som sa prihlúplo usmievala na pracovisku, čo neskutočne sralo mojich kolegov, ktorí zatiaľ makali o dušu. V pamäti mi utkveli hlášky z filmov ako “sme přátelé, sme přátelé“, ktoré Jenda s Jirkou dávali na okoloidúcich škótov alebo “pane vy neznáte mapu“ s Jirkom ako navigátorom. Nikdy by som tiež neverila, že chlapi vedia byť takí kritickí, ale pri pohľade na niektoré “útle“ škótske dievčiny, s obľubou používali výraz kosatka. Nezabudnuteľný bol aj jeden obed fish & chips, po ktorom sme radšej užili Ivanove tabletky na trávenie. Akurát som nenaviazala žiadne kontakty, pretože chlapci boli jak moji bratia a telesná stráž zároveň J. Dôkazom toho, že mi bolo fajn, je aj to, že po príchode do práce som musela resetnúť všetky heslá do systémov..úplne vygumovaná hlava. Takže chlapci ešte raz vďaka!

 
Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS
Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS  Highslide JS  Highslide JS
Highslide JS  Highslide JS Highslide JS  Highslide JS Highslide JS Highslide JS
Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS
Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS
Highslide JS  Highslide JS Highslide JS Highslide JS  Highslide JS  Highslide JS
Highslide JS Highslide JS  Highslide JS  Highslide JS Highslide JS Highslide JS
Highslide JS Highslide JS  Highslide JS  Highslide JS Highslide JS  Highslide JS
Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS
Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS
Highslide JS  Highslide JS Highslide JS Highslide JS   Highslide JS Highslide JS
Highslide JS  Highslide JS Highslide JS Highslide JS  Highslide JS Highslide JS
Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS Highslide JS
Highslide JS  Highslide JS Highslide JS  Highslide JS  Highslide JS Highslide JS
Highslide JS   Highslide JS        

                      Martina