Horecsport
Slovensko - Vysoké Tatry     >> (  next foto )

Apríl  2007  -   

  Zostava Ivan, Ivo, Lubo a Robo

 Ako som to videl ja. 

Tak a je to tu. Skončil týždeň strávený na horách. Týždeň plánovaný asi 6 týždňov vopred.

Týždeň na záver skromnej zimnej sezóny. Týždeň vo Vysokých Tatrách. Týždeň v Bielovodskej doline.

V doline, v ktorej sme mali  základný tábor. Dolina, ktorá nám  poskytla bohatý program na celý týždeň.

Ale postupne. Lesáci sú dobrí chlapci a nášmu Horárovi sa podaril parádny kúsok. Lesnícky zrub v doline tvoril náš základný tábor na celý týždeň. Zo zaujímavosti prvého dňa, utorka za zmienku stojí 3-oj hodinová doprava materiálu, potravín a Corgoňa do základného tábora.

Od horárne na Bielej vode bolo našťastie dosť snehu, tak sme ja a Mercedes použili Valušiakovskú metódu a zapriahli sme za naše plno naložené ruksaky ešte boby. Na jedných materiál a na druhých pivko. Sedem dní bez piva. To sme naozaj nemohli riskovať. Technická čata - Horár šiel za nami a korigoval pochod.  Zostali sme len traja. Duško, predseda sa nezúčastnil kvôli zraneniu a myslím, že šanuje dovolenku na pre neho dôležitejšiu akciu.

Boby sme so sebazaprením dotiahli. Zrub sme našli a pekný deň je za nami. Večer pri piecke sme uvažovali, ako mohol Valušiak vydržať 118 dní v zajatí ľadu.

      Druhý deň, streda, bol zasvätený Českému ľadu a Českej doline. Na rozcvičku a zoznámenie sa s očarujúco zasneženou krajinou to bola veľmi dobrá voľba. Ľad bol na tohtoročné zimné podmienky dobrý, výstup na trikrát fascinujúci a prechádzka Českou dolinou za presvitajúceho slniečka  tiež nadchla. Spádová dolinka, Mlynár , Sedlo Váha, Galéria Gánku...Ani v Paramount Pictures nemajú takú scenériu.

Kochali sme sa! Až tak, že Mercedes skončil po prsia v trhline. Ale našťastie bez ujmy na zdraví.

Každý z týchto dní strávený v odľahlej , ale krásnej časti našich veľhôr okorenila nejaká pikoška.  Za pikošku druhého dňa pokladám Mercedesov výrok: „Šak nás nikto nevidí!“

To bola jeho odpoveď na otázku ktorá sa vznášala po výdatných  raňajkách v éteri nad našimi tromi hlavami. Ta otázka znela, či si nejdeme po raňajkách ešte trochu schrupnúť. Český ľad je  vpodstate blízko, časovo by sme mali stíhať návrat do zotmenia, a tak sme skončili v spacákoch s myšlienkou, že koho si tak predstavujeme vo Výroku pod slovkom Nikto. Určite sme mali na mysli jednu a tú istú osobu.

      Tretí deń-štvrtok sa niesol od rána v nádeji,že sa naše rady rozrastú minimálne o jedného člena.Ćinnosti, ako ráno rozkúriť v piecke, skočiť po vodu do potoka, uvariť čaj dezinfekcia, pripraviť raňajky, čaj do termosiek, dezinfekcia, naraňajkovať sa, zbaliť ruksaky, materiál,nalepiť pásy, vyložiť spacáky čo najvyššie(myši),odskočiť si, zamknúť základný tábor, po príchode odomknúť, skočiť po vodu, podkúriť v piecke i kachliach, narúbať drevo,vyložiť mokré veci, laná,uvariť večeru, dezinfekcia, otvoriť pivo a potom oddychovať sa opakovali deň čo deň a viac sa o nich už zmieňovať nebudem. Len aby ste mali obraz, aj Duško, ako to v takom základnom tábore chodí.

     Takže v tento deň sme absolvovali celodennú skialpovú túru z Bielovodskej doliny cez Litvorovu dolinu až do sedla Prielom za ešte nie celkom slnečného počasia. Príjemným spestrením bolo lezenie ĺadu v Divej Veži. Odmenou za celodennú námahu bolo zlyžovanie až do doliny. Do zrubu sme dorazili unaveni, ale s hrejivým pocitom na duši. Na rad prišli obvzklé povinnosti a medzi nimi sme vyzerali pred chatou štvrtého člena. Nechodil.A tak sme to čakanie po polnoci zabalili a  išli spať. Dúfam, že nezablúdil. Nezablúdil. Robo nás príjemne prekvapil na ďalší deň počas raňajok.

   Korením tohto dňa bol Horárov nápad. Zohriať vo veĺkom hrnci vodu a na terase sa poumývať. Poviem vám bol to zážitok! Hrniec s vodou sme vyniesli na terasu. Vo vnútri sme zhodili zo seba nepotrebné veci a na povel-TERAZ, sme vyleteli do tmy a chladu k hrncu s vodou. Každý držal v ruke nejakú nádobu, ktorou sme sa oblievali. Špica! Až na tú kosu vonku. Keď došla voda vbehli sme dnu k rozhicovanej peci a sušili sa.Tento tzv.očistný kúpeľ mal veľký úspech a tak sme urobili repete každý večer.     

            Na štvrtý deň – piatok sme zažili už spomínané prekvapenie. Štvrtý člen dorazil. Po namáhavom včerajšku dobre padne deň s trošku ľahším programom. Oddychovkou. No, akože. Z chodníka sme si vyhliadli jeden žlab pod Malým Mlynárom, v ktorom sa črtal ľad. Bol položený trošku vyššie, takže sme sa k nemu museli najskôr prepracovať. Striedavo s lyžami, bez lyží, cez les, cez potok, niekorí po stehná v potoku ( skúška odolnosti materiálu), zasa cez les, cez lavínové pole – podotýkam už zosunuté, stabilné, a zasa po stehná pre zmenu v snehu na hor, až k ľadu.Čakal nás  príjemný pohľad. Nástup zvyslý, potom sa sklon pozvolna zmenšoval. Skrátka na cibrenie techniky lezenia v ľade ako stvrorený. Všetci štyria sme si ho vyliezli dvakrát. Myslím, že vládla pohoda a spokojnosť. Návrat dolu, Horár už našiel istejší prechod cez Biely potok a tak i dnes všetko dobre skončilo. Bol, že to dôvod na oslavu! No nie!?  Korenie tohto dňa? Premýšlam, čo to bolo. Viem určite, že sa niečo udialo, len si spomenúť. Chlapci, odporúčam Vám, ak budete na budúce písať: „Ako som to videl ja?“ vy, tak si robte zápisky  z každého dňa. Bude to potom ľahšie. Verte mi! Už to mám. Robo počas raňajšieho príchodu stretol medvedicu s mláďatom. Keď si pomyslím, že včera, o pol noci som ho vyčkával na chodníku kilometer od zrubu, aby nezablúdil, mám dosť.  Ale brácho je brácho.

Tak a svitla nám sobota. Obloha bez oblakov, slniečko ...

Mali sme teda Horár, Ivo celkom dobrý plán.Svišťovou  dolinou  k ľadom pod Divokú vežu. Kombinovaný výstup najskôr lesom, potom širším žľabom v 70 stupňovom svahu a prechod prevejom  bol i tak zaujímavý. Žiaľ sekli sme sa o jednu dolinu. Vošli sme do Rovienkovej. Miesto skratky bola predlžovačka. Zlyžovali sme do doliny a postupovali po našich stopách spred 3 dní. Litvorovou dolinou k Poľskému hrebeňu. Ivo s Robom ho zlyžovali a ja s Mercedesom sme sa kochali krajinkou. Cesta nazad okolo ľadu, ktorý sme liezli vo štrvrtok bola ideálna na lyžovanie a fotenie. Zlyžovali sme Svišťovu dolinu. Tú, ktorou sme chceli ísť pôvodne na hor. „Proste úžas“, povedal by Duško.

Horšie, že nám dochádzali zásoby vecí, ktoré sú prvoradé k oslavám. Robo priniesol miesto flašky pálenky fľašu vína, čo som mu patrične bratsky vytkol. Dúfam, že takú chybu už v budúcnosti neurobí.

Kořeníčko tohoto dne!? Hmmm. Asi to, že bolo čo oslavovať, ale nebolo čo piť.

Ale za to v nedelu bolo korenia až, až. Nemyslím alkohol. Česká dolinka. Zaparkovali sme pod žliabok s ľadom. Slniečko pálilo, ľady praskali, snehy padali, neveštilo to nič dobré! A tak sme zrušili ľadové lezenie hneď potom, čo sa z ľadu odvalil  kus a vytryskla voda a pokračovali sme na lyžiach popod Spádovú dolinku, popod Gánok do sedla Váha. Sneh na slnku – lepkavý, ale v tieni už dobrý a výstup obťiažnejší a obtiažnejší. Robo s Horárom si prezreli Chatu pod Rysmi a potom nás čakala už len lyžovačka dolu. Po kolená v snehu, no proste paráda. Už som si myslel, že i tento posledný akčný deň bude OK: Zostúpili sme pod Český ľad, času dosť, takže ešte vylezieme prvú časť. Na rozlúčku. V podstate sa nič nestalo. Len pri zlaňovaní som si prezrel vnútornú stranu ľadu a skúsil teplotu vody a Horár si zhodil jedno lano. I tak mu ešte jedno zostalo. Únava, časová tieseň. Asi to boli vplyvy na malé nepozornosti. Múdri sa poučí, hlúpy nie. I tento deň sme zavŕšili oblievačkou na terase. Veď Veľká Noc sa blíži.

Ráno v pondelok rajóny, upratovanie, zbalenie a presun dolúúúúúúú  do doliny k horárni. Dolu kopcom sa to ide! Špica.

A tak všetko dobre dopadlo. Tatra  Pub v Smokovci vyriešil deficit a hor sa domov!                                                                                               

PO TOMTO TRIPE VIEM :

–––že pásy sú mi na nič doma na stole (našťastie, zachránila ma Veronika v Ružomberku – ďakujem) ak zoženiem, máš u mňa granátové jablko.

–––že prilba v zrube na posteli mi je tiež houby platná,

–––že ak vidíme spadnúť lano, treba kričať,

–––že ak je zamotané lano, treba kričať,

–––že ak spadne niekto do trhliny, treba fotiť,

––– že ak spadne niekto do potoka, treba mu vynadať.

 

Ale stále nepoznám odpovede na dve zásadné otázky:

                                 Prečo to Teherán stále odmieta a Prečo s tým Irán súhlasí.........

                                                                                      

                                                                                                                           Čaute, Lubo alias Peťo.

<<<<