HorecSport Home Page                                                                                                                                                                                           

Bielovodská dolina 2009

Tretí ročník naších  tatranských zimných  HorecSportových aktivít

 

Totoročný termín sa nám posunul na druhý aprílový týždeň a ako sa ukázalo, kľudne sme mohli ísť aj po Veľkej noci...

Celý marec v Tatrách vytrvalo snežilo a my sme celí nervózni sedeli doma. Zbrane zostávali ostré , materiál nepoužitý a laná suché...  naše oči  len bezbranne sledovali cez okno ako pribúdajú haldy snehu v Tatrách. Potom prišiel zlom v počasí-umúdrilo sa(až moc), slnko začalo piecť ako v lete a v dolinách sa na teplomeroch ukázalo cez 20stupňov.

A my sme vyrazili.  Dušan, Lubo, Horár, Roman a ja ( Ivan ).

Hoci sme vedeli ako to približne bude vyzerať a že podmienky na lezenie a lyžovanie budú mizerné náš absťák bol tak veľký, že nás to nemohlo zastaviť. Išli sme ako praví paštikári – na troch autách 5 ludí, každý s iným dátumom odchodu. Horár Martin v Bielovodskej nás privítal, ako sa na horára patrí – v trenkách, šlapkách a krátkom tričku a opäť sa na nás zabával, ako ládujeme na sane 40 pív, proviant a materiál.. Nuž sme prví asi tak po 6 týždňoch čo vyrazili do doliny, zvedaví čo tu množstvá snehu narobili. A veruže narobili.

 

Z každého žľabu a muldy bola vysypaná či už väčšia alebo menšia lavínka. To „najlepšie“ nenechalo na seba dlho čakať. Ako sme sa blížili k chalúpke aj keď sa už zvečerievalo zdalo sa nám jej okolie stále nejaké presvetlené...Ešte večer Ľubo idúci do potoka po vodu ohlásil, že za chatou je padnutá lavína a asi bude väčšia, lebo stromy sú popadané už na chodníku k potoku.

Ráno múdrejšie večera. Šli sme sa teda na to pozrieť a nemuseli sme chodiť ďaleko. Lavínisko končilo zhruba 30 m za chatkou ...to čo som vzápätí zbadal sa mi zdalo ako sci-fi z amerického filmu. Neskutočne veľká lavína padnutá z Rovienok končila priamo za chatou. Mesačná krajina- ale lavíny nikde. Iba množstvo stromov padnutých ako zápalky v jednom smere, pás široký aj 100-150 metrov – tohoto je schopná iba obrovská prachovka sprevádzaná tlakovou vlnou. Jej jazyk olízol takmer aj chatku a na poslednú chvíľu sa rozdvojil okolo nej. Chatka bola opustená – okenice zavreté , takže našťastie aj všetky okná zostali celé. Musel to byť teda riadny rachot, asi by som sa od strachu pominul, keby som bol v tom čase pri šporáku. Odtrh bol jasne viditeľný – dlhočízny pás v hrebeňových partiách na trávnatých svahoch v Predných Rovienkach.

 

V ten deň sme sa ešte vybrali na prieskum do Českej doliny, okolo Českého ľadu, kde sme mysleli, že sa ako každoročne rozlezieme..Omyl. Ľad bol vplyvom vysokých teplôt už deravý, dosť opadaný a prakticky – vzhľadom na množstvá vody tečúcej v ňom neleziteľný. Obišli sme ho a vystúpili na terasu Českej doliny k plesu.

Všade naokolo popadané množstvo lavín a divadlo, keďže bolo okolo obeda, práve začínalo. Odštartovala to docela slušná masa snehu vyletená spod Mlynárových Vidiel a potom takmer z každého žľabu z rovnakej strany. Všetko sme sledovali z bezpečnej vzdialenosti spoza Českého plesa. Po chvíli sme však usúdili, že sme sa neprišli pozerať, ale aj  by sme mali do „niečoho“ pozrieť.  Toto niečo vyhrala Spádová dolinka.

Lyžami sme sa priblížili na rozhranie Mlynárového sedla a Spádovej dolinky. Zálusk sme mali na oľadnené prahy dolinky, nimi nahor až do samotnej dolinky. Každý sólo.

Zapichli sme lyže, že teda to vyskúšame. Roman sa vsunul do role fotografa a svoj aparát roztiahol priamo pod snehovým svahom na skalnom ostrovčeku. Horár sa vybral ako prvý cez prvý prah, ľadofirn držal docela dobre a o chvíľu mi zmizol za terasou. Vidiac ho vo svojom zornom uhle vľavo ako schádzal, išiel som do toho aj ja. Zakričal mi „že je to v pohode“. Vlastne som z jeho úst ani nič iné nečakal, preto som ani nečakal na neho. Preliezol som prah a vracal som sa v horárových šlapajách , idúc za chlapcami , aby som im zvestoval , že je to naozaj v poho a že by sme to mali preliezť celé až do doliny. Schádzal som dole snehovým svahom – vlastne nad naším fotografom Romanom.

Akonáhle som vybočil zo spádnice smerom k chlapcom začul som za sebou rachot, stihol som sa ešte čakanmi zaseknúť do ľadu a len som pricapený k ľadu čakal čo bude. Smerom na Romana sa rozbehla masa mokrého snehu sprevádzaná veľkým hlukom. Len som sa snažil zafixovať si ho , kde ho vidím naposledy a kde ho asi pôjdem hladať. Našťastie hluk bol väčší ako samotná lavínka, ktorá sa omotala okolo „Romanovho“ skalného ostrovčeka a putovala ďalej nadol bez neho a jeho drahého foťáku. Ten sa  iba bezmocne prizeral. Romanová prvá veta po tom čo hluk ustal smerom k nám bola. „Práve som sa posral“. 

Trochu vyplašení , ale nakoniec s úsmevom sme sa rozhodli , že dnes to na Spádovú dolinku asi nebude, preto sa aj čudujem prečo som vlastne súhlasil s Horárovým šialeným nápadom ísť s lyžami do Mlynárového sedla. Horší sneh, ako bol v tomto čase v tejto mulde, som nikdy nezažil.... Nebolo z toho absolútne nič , iba sme vyšli hore takmer až do sedla, zabárajúc sa až nad kolená. Najlepšie sa išlo po už spadnutých splazoch v mulde, tie dávali akú-takú istotu , že podklad pod vami je aspoň trochu tvrdý. O lyžovačke v tejto oráčine nemohlo byť ani reči. Hnus. Dal som dole lyže a pomaly som zišiel prvú tretinu, potom som spodnú časť akože zlyžoval aj keď sa mi to moc na to nepodobalo. No , ale od tohto som si povedal , to musí byť už celý život len lepšie....

Ostatní zdielali asi rovnaký názor, ale bol to prvý deň, tak sme mali síl aj chute dosť, nakoniec sa to večer pri pive aj tak všetko na srandu obráti. Ako vždy.

Ono vlastne účel náško prieskumu sa splnil – zistili sme , že podmienky sú hrozné a to na všetko. Ani na lezenie ľadu, ani na lezenie mixov ani na nejaké to strmšie lyžovanie.., dalo sa akurát tak trochu sa po dolinách na lyžiach poprechádzať, drevo na chalúpke porúbať, karty o to kto bude mať rajóny zahrať...

 

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

 

Tak sme postupne boli pozrieť v Rovienkach, v Litvorovej, vo Východnej železnej bráne, v ľade v Rumanovom – odpadnutý, na Poľskom hrebeni, v Prielome , na Zbojníčku na pivo sme zašli a tak.

 

V jedno ráno nám to predsa len nedalo a vybrali sme sa do Škótskeho striku – teda na ľad vedúci z Kačacej doliny do Gerlachovských spádov. Široký a výrazný žľab vedúci k ľadu sa nám zdal celkom dobrý a aj zrána bol fakt dobrý sneh , až na zopár kameňov padajúcich zhora, čo nás obstrelovalo ako projektily z dela. Pod ľadom sme si spravili pohodlný štandík a horár vyrazil. Ľad bol však dosť zlý, opadaný , deravý , skrutky boli skôr imaginárne, tak sme po prvej dĺžke vycúvali.

Medzi tým sme s Dušanom na štande utržili na hlavy jeden splaz padajúci zo Spádov. Cestou dole žľabom, bol som zrovna tak v polovici som zrazu nad sebou začul ohromný lomoz, nič iné ako zvuk lavíny padajúci z Grlachovských spádov do tohto obrovského lievika to nemohlo byť.

V sekunde som spravil otočku a vyšprintoval smerom nahor ku štandu. Teda na to, že som bol ovešaný ako zbrojnoš a v mačkách som mal docela slušný medzičas. Prilepil som sa k horárovi na bývalý štand a stále sa akosi nič dole žľabom nelialo. Srdce mi búšilo strašnými nárazmi na hruď a oznamovalo moje posledné sekundy na tomto svete. Buchot srdca prerušil horár suchým konštatovaním. „to bolo lietadlo ty čurák“. Uf. Predýchaval som ešte hodnú chvíľu. Dole som skočil do lyží a šlapal som  vydýchať sa na slnko do Litvorovej. Pivo na Zbojníčke padlo dobre...

 

Nuž a takto sme si tam nažívali v tých našich zábavkách, hádkach, prekáračkách, stávkach, príhodách, pokusoch, výhľadoch, výstupoch, pohľadoch, hrách a „problémoch“ až uplynulo 6 dní a nadišiel čas vrátiť sa za svojími blízkymi do čudnej krízovej civilizácie. Škoda. O rok opäť, tentokrát možno v Javorovej.

 

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

 

Svoje lyžiarske chúťky sme si spoločne napravili s kamarátkou Emou, keď sme si naozaj dobre zalyžovali hneď nasledujúce 4dni a potom aj ďalší víkend. Postupne sme prešli na lyžiach zo Smokovca do Lysej Poľany cez Veľkú studenú, Prielom, Litvorovú a Bielovodskú,

Nasledovali Malá studená - Baranie rohy, Baranie sedlo cez Veľkú zmrzlú na Brnčalku, Žltá lávku v Malej studenej, Strážne sedlo pod Zlobivou v Zlomiskách , Centrálny žľab Vysokej, Končistá cez Lúčne sedlo zo Zlomísk, centrálny žľab Tupej...a ktovie čo ešte by sme stihli nebyť nezmyselných príkazov, zákazov a sezónnych obmedzení... 

 

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Highslide JS

Ivan