Po našom, nepríliš vydarenom zimnom horcovom týždni v Bielovodskej doline (množstvo nového snehu a následne extrémne teple počasie )  využívame dosť dobrú predpoveď počasia na druhý majový víkend  a v pláne máme naplniť dlhodobú túžbu Horára o prechod Ľadovej dolinky.

V Bratislave tesne  po piatej večer vyzdvihujem Ivana s  jeho veľkou cestovnou taškou. Nestraný pozrovateľ by si mohol  mysieť,  že  sa chystá  zrejme  na Tahiti. V Piešťanoch sa  pripája  Lubo a pred  nami  je  ešte jedno medzipristátie v Novom meste. Tu sa pripája posledný člen  našho teamu,  Ivo ( Horár).

Náš dnešný cieľ je T. Lomnica, kde prichádzame po polnoci. Rýchla večera a nachystanie materiálu na nasledujúci deň. Budík nastavujeme na 4,45.

Ráno sa kazuje našťastie pekné, tak sa  naá aj vstáva  ľahšie. Ani  neraňajkujeme,  len  pribalíme klobásu a syr, so zámerom naraňajkovať sa pod nástupom. Presúvame sa  do Javorovej doliny  a pred pol  siedmou vyrážame od horárne.

Hneď na začiatku lesnej cesty nachádzame čerstvé  medvedie stopy.  Viacerým z  nás  trochu  zalepí,  len  Horár  sa tomu  smeje ( no  neviem, neviem  ako  to  bolo naozaj s tou jeho odvahou ). Po čase odbáčame zo zelenej značky,  šibneme to do  hory, smer Čierna javorová dolina. To sú etapy ktoré “ milujem”.  S menšími problémami prekonávame hučiacu Javorinku, keď sa už-už zdalo,  že sa budeme musieť zobuť a nabolo prekonať ľadovú riavu.  Hora postupne redne  a stromy  strieda  kosodrevina. 

Je  takmer polovica  mája,  no snehu a ľadu, je tu, aj napriek dlhodobo slnečnému počasiu,   stale viacej ako  dosť.

Nakrátko sa  zastavujeme na konci Čiernej javorovej doliny, nasadzujeme  sedáky a mačky.

Ľadovú  dolinku tvoria tri kotle, ktoré sú navzájom oddelené skalnými stupňami, v zime ľadovými.

Do  dolného kotla vedie viacero  ciest,  vyberáme si pravý variant, cez strmý trávnato-kamenný výšvih.  S variantom  priamo hore  stredom kotla sa nestotožňujeme,  nakoľko už  za  rána je  tam všetko mokré od topiaceho sa snehu.  No ani  cesta vpravo nie je moc  príjemná.  Kamene moc  nedržia  v podmočenej tráve.  Som  rád,  ked  sme  už v dolnom kotli. Čaká nás  treverz v tvrdom snehu do stredu kotla. Odtiaľ  priamo hore popri padnutej lavíne, pod stupeň  vedúci do  stredného  kotla.  Pod  ľadovo-snehovým výšvihom sa  naväzujeme a  vytvárame dvojky,  Horár – Lubo,  Ivan – ja.  Kvalita sneho-ľadu nie je  nič moc, no  aj tak  ho zdolávame v pohode. Spodnú časť sa  brodíme snehom síce naviazaní,  no  postupujeme  bez istenia. Stúpanie v strmom svahu a mäkom a mokrom snehu nie je moc príjenmé.

Pred  nami je prechod  do horného kotla. Nepríjemný traverz už odisťujeme.

Prvá dvojka ho zdoláva  bez problémov, naša dvojka si  to  trochu spestrí.  Keď je Ivan v kritickom mieste,  ďalej ho nepúšťam, lebo máme zamotané lano.  Chvatne ho  rozmotávam, mám pocit, že to trva večnost. ( Zrejme obdobný pocit má aj Ivan  :-)  )  Po  niekoľkých minútach, na veľkú Ivanovu radosť,  sa mi darí vyriešiť lanový problém a Ivan už nemusí napínať lýtka a čakať kedy na neho niečo spadne. Dolieza k štandu, kde sú  naši dvaja kamaráti. Oni postupujú vyššie  ja  doliezam k Ivanovi. Ďaľší úsek je  jeden z  najkrajších, krásne lezenie v kvalitnom ľade. Mačky  a čakany držia výborne.  Doliezam k štandu, kde sú Horár a Lubo.  Horár mi ukazuje  zlomenú mačku, nie moc radostná perspektíva pri predstave čo nás ešte čaká.

Našťastie sa mu ju pomocou slučky podarí zreparovať tak,  že možeme pokračovať .

Ďaľší úsek  ťahá Ivan, z niekoľkých možností vyberá pravý snehový žľab. Za skalným hrebienkom vytvára štandík. Vyrážam za ním a po pár minutách som pri ňom. Posledný úsek výstupu pripadá na mňa.  Cesta podľa sprievodcu vedie v skalách  smerom doľava  lávkou, no neviem ju pod snehom  rozoznať, tak idem  priamo hore  snehovým žľabom.  Ešte pár minút boja so snehovým výšvihom ( a hlavne so sebou )  a sedím obkročmo na skalnom hrebeni pod Zadným ľadovým šítom.  Doberám Ivana,  za pár chvíľ je pri mne a zanedlho je na hrebeni aj druhá dvojka.

Je päť hodin podvečer a pôvodný plan ( návrat Čiernou javorovou dolinou ) operatívne  rušíme a 60- metrové zlanenie  nás priblíži k Térynke.  Na chate sme za pol hodinku.  Dopĺňame tekutiny a vitamíny triedy B  a  konečne  je priestor a čas aj na raňajky.

Úžasná pohoda po skvelom dni. Veľmi sa nám nechce ísť do doliny, no nič  iné nám neostáva. Cestou sa  zastavujeme  na Zamke, či sa tu niečo nezmenilo.  Našťastie  nič, všetko je po starom. Piva majú dostatok. Z chaty odchádzame už za tmy,  len chatár nás ešte varuje pred medveďom.  Ten sa nám našťastie vyhol ( ani sa mu moc  teda nečudujem :-) ).  Cesta  do Starého Smokovca   nemá konca, no po desiatej večer sme tam.  Tu zisťujeme, že do Lomnice už nič nejde, nenapadá nas  nič  lepšie len Tatry pub.

Tu sa rozputáva tvrdý boj v stolnom futbale medzi lezeckými dvojkami.  Hádam ani nemusím uvádzať kto vyhral,  Lubovi a Horárovi zostali iba oči pre plač.

Objednávame si taxík. Slovenský Niki Lauda nás za pár minút presúva v priestore a čase do Lomnice.  Všetci sme si z hlboka vydýchli, keď sme zabuchli dvere na taxíku a ten nadzvukovou rýchlosťou odfrčal do neznáma.

Sobota je vyhradená regenerácií síl a vyzdvihnutiu auta z Javorovej doliny.

V nedeľu  je budíček opäť o 4, 45. Raňajky, zbalenie vecí a presun na Štrbské Pleso.

Odtiaľ smerujeme na Popradské pleso a ďalej do Mengusovskej  doliny. Náš cieľ je prechod do Mlynickej doliny cez Vyšné baštové sedlo.

Pri lezení prvej dĺžky, hustota padajúcich ľadov a kameňov  stúpa tak  rapídne, že sa rozhodujeme pre ústup.  V úzkom žľabe by bol  minimálne  aspoň jeden “ úspešný”  zásah. Nikto si nie je istý či by to nebol práve on ten “šťastlivec”.  Po stopách výstupu, s malou odbočkou do Hlinského sedla,  sa  cez Popradské Pleso  vraciame na Štrbské .

Odtiaľ už  iba  cesta v  nedeľnej zápche do perly na  Dunaji a v pondelok ráno,   hurá s chuťou do  práce.

                  Horám zdar a Horcu zvlášť. 

                                                                                                                   Dušan