Je  už takmer  koniec  septembra, no babie leto nie a nie prísť. A kedže topiaci sa aj  slamky chytá  a navyše aj doktor Iľko predpovedá  pár dní pekného počasia, tak v utorok po pracovnom  nasadení, vyrážame smer Vysoké Tatry.  Ivan už objednal  izbu v našom  obľúbenom tatranskom nocľažisku.  Večerné cesty  sú už našťastie poloprázdne  a tak sme v Lomnici po desiatej hodine večernej.

Zostavu   tvorí klubová funkcionárska elita. J Dvaja podpredsedovia – Ivan a Horár  a predseda - Dušan.  Naším hlavným cieľom je Vidlový hrebeň. Je to Horárova dlhodobá  túžba, s ktorou sme sa  už pred časom stotožnili aj my.  Navyše celý výlet je pre nás všetkých veľmi špecifický, no najviac pre Ivana. Po 15-tich mesiacoch je to pre neho prvý lezecký výlet  do Tatier.  Neuveriteľná vôľa  a láska k horám ho  doviedli  opäť aj do Tatier.  Nič nenecháva na náhodu  a už dlhšie intenzívne trénuje aj na skalkách.

Streda ráno. Dva a polhodinový výšľap na Skalnaté pleso, plánujeme  skrátiť využitím techniky.  No človek mieni  a J&T mení.  Stavba novej lanovky  má prednosť, nič na tom nemenia ani desiatky ľudí čakajúcich na lanovku. Nikoho nezaujíma ani to, že im prepadnú aj niekoľko dní dopredu zakúpené lístky na Lomničák.

Nejaký čas vyčkávame aj my, či sa predsa len lanovka nerozhýbe. No naša  trpezlivost má tiež  medze. Meníme plán, vyberáme cieľ s krátkym nástupom.   Smer  Štrbské Pleso,  Furkotská dolina, Ostrá veža.  Na  Solisko sa  vyvážame lanovkou. Tu Ivan zisťuje, že si nechal paličky dole,  na nástupišti lanovky.  Vlekári sú ochotní a posielajú mu ich hore.

Pred  nami  je zostup do Furkoty a potom pre zmenu zase pár sto výškových metrov pod  Ostú vežu.

 deme liezť variant pravým hrebeňom a Zamkovského cesty.Je už dosť po obede, keď Horár začína liezť prvú dĺžku. I Následuje Ivan, ktorý sa môže konečme chytiť  tatranskej žuly. Postupne zdolávame tri lanové dľžky, sme na mieste odkiaľ sa dá ešte jednoducho zlaniť a zísť k nástupu.  Lezenie v trojke je pomalé, čas  už  dosť pokročil.  Je zrejmé, že zostup by už bol v tme. To by nebolo síce po prvý krát,  ale ale  teraz je to trochu  o inom.  Po diskusii Horár spúšťa Ivana do žľabu, odkiaľ sa vráti k nástupu a pôjde na Solisko. Nikomu z nás nie je ľahko, takto sme si to nepredstavovali.  Nás čaká ešte päť dĺžok kým sme na vrchu Ostrej veže.  Nehovoríme o tom s Horárom, ale  je  zrejmé, že aj jemu tu Ivan chýba.  Ten je už isto na Solisku. 

Následuje nie práve najpríjemnejší zostup do sedla a potom už v pohode na Solisko.  Lanovka už nefunguje, tak na chate dopĺňame tekutiny a potom pešo dolu na Štrbské Pleso. Tu sa stretávame aj s Ivanom. Presúvame sa do Lomice. Kalórie a tekutiny dopĺňame v novo objavenom super bistre pri stanici. Mimoriadne ochotný  majiteľ nás obsluhuje aj dve hodiny po záverečnej. J

Štvrtok.  Druhý pokus o Vidlový hrebeň. Ideme iba dvaja, Horár a ja. Po včerajšom náročnom dni, si dnes  Ivan dáva trochu voľna.  Iba on sám vie, čo všetko ho po včerajšku bolí.  Isto všetko.

Dnes máme šťastie, lanovka funguje a na Skalnatom plese sme  vďaka môjmu kŕsňaťu medzi prvými.  Nezdržiavame sa  tu zbytočne  a naše kroky hneď smerujeme do Cmitera. Na  spodku Lievikovitého žľabu sa sa  brodíme snehom z  už popadaných lavín. Občas zapadneme povyše kolien.   Miestami  je  snehu požehnane. Dokonca  s údivom pozorujeme aj aj vyše metrové snehové trhliny. Výstup do Medenej štrbiny nie je moc príjemný, skala  v žľabe je  od snehu a dažďa dosť vyšúchaná a sneh mokrý. Našťastie je sneh s pribúdajúcou výškou stále tvrdší.  Po hodinke a pol sme v Medenej štrbine, kde vlastne začína prechod hrebeňom. Lomničák je na dosah, no  naša trasa smeruje presne na opačnú stranu.

Podľa horolezeckého sprievodcu  prechod trvá 6 hodín. Klasifikácia III-V. Trasa  vedie priamo po ostrom hrebeni, z ktorého do Medenej kotliny a aj do Cmitera spadajú strmé tatranské steny a zrázy.

Nezdržiavame  sa   tu zbytočne dlho, naväzujeme sa na lano a vyrážame.   Ľahšie úseky ideme súbežne, exponované pasáže istíme.  Krásne počasie umocňuje zážitok z lezenia.

Krátky oddych  na občerstvenie si doprajeme len na Veľkej Vidlovej veži.  Robím zápis do vrcholovej knihy.  Záznamov  tu  teda nie je veľa, ba aj toho roku ich tam pribudlo iba zopár.

Nasleduje zlanenie do Lievikovej štrbiny a už na nás čaká najťažšie miesto výstupu. Je ho možné aj obísť, ale my si to nezľahčujeme. Veď  hrdinovia sa rodia iba v ťažkých podmienkach.  J Bez problémov zdolávame čiastočne previsnutú stienku a  lezieme priamo hrebeňom na Východnú Vidlovú vežu.  Ešte zlaňák  a sme v Kežmarskej štrbine.  Tu končí Vidlový hrebeň.  Tak sme to zvládli za päť hodín.  No naša túra tu  však nekončí. Musíme ešte  zísť dole.

Pokračovanie ďalej na Kežmarský štít sa nám zdá  jednoduchšie a bezpečnejšie, ako  zliezať cez Cmiter.

Súbežne vystupujeme dvojkovým terénom  a zanedlho sme na Kežmaráku.  Vo vrcholovej knihe je  tých zápisov podstatne viacej,  nakoľko na Kežmarák vedie aj ľahšia cesta. Pridávam aj náš horcový zápis.  Sme tu sami, je tu kľud a mier,  ani sa nám nechce ísť do doliny.  No  nás dnes ešte čaká  šichta. Dnes sa musíme vrátiť do perly na Dunaji, takže za štvrť hodinku  vyrážame dolu. V Skalnatej doline nás víta črieda kamzíkov a štastný deň pokračuje aj na lanovke, keď lanovkári nás aj po prevádzkovej dobe zvezú do doliny.  V Lomnici sa stretávame s Ivanom, ktorý sa cez deň vyviezol do  Skalnatej doliny a spolu s čriedou kamzíkov pozoroval naše kroky na hrebeni.

Výborná večera v novoobjavenom podniku a už sa s Horárom chystáme na cestu. Ivan má ešte dosť voľna, tak tu zostáva ešte nejaký deň.  Cesta nocou do Bratislavy nie je  príjemná,  ale zážitky z hôr s kamarátmi sú oveľa silnejšie.

  Horám zdar a Tatrám zvlášť.

                                                                                                Dušan alias Predseda.